K referendu

Ľudia, ktorí iniciovali referendum tvrdia, že v západnom svete prebieha kríza manželskej kultúry. Príčinou je zabúdanie na to, čo znamená ideál manželstva. Dôsledkami sú rozvodovosť, následky na psychickom zdraví deti, či nepriaznivý demografický vývoj. A teraz ešte ohrozujú manželstvo a rodinu aj tí homosexuáli! 

Odporcovia štátom uznaných homosexuálnych partnerstiev nepovažujú za príčinu všetkých týchto negatívnych fenoménov homosexuálne partnerstvá, ale snahu o uznanie a zrovnoprávnenie homosexuálnych zväzkov s manželstvom vnímajú ako ďalší zo série prejavov úpadku ideálu manželstva. Odmietnuť iniciatívu Aliancie za rodinu len preto, že sú to kresťanskí bigoťáci, ktorí robia z homosexuálov zlých, dúhovými farbami pomaľovaných orkov, útočiacich na Hobitov, v ktorom dobrí hobiti žijú v manželstvách, ktoré gýčovito opisujú polofanatickým jasom v očiach a ktoré neodzrkadľuje reálny stav spoločnosti, je nepochopením ich postoja a nesprávnym dôvodom na odmietnutie uvažovania o otázkach tohoto referenda.

           

Napriek tomu, že o témach referenda bolo toho na internete napísaného veľa, rozhodli sme sa, napokon, pripojiť svojou esejou do diskusie. V tejto eseji sa pozrieme na niektoré argumentačné línie podporovateľov referenda, ktoré boli publikované v posledných týždňoch a mesiacoch.

Referendum je bojom o pojmovú čistotu

Zástancovia referenda sú presvedčení o tom, že pojem manželstva nie je zlučiteľný s pojmom homosexuálneho manželstva. Jozef Fekete na blogu SLH rozoberá tento problém z filozofického hľadiska, pričom sa opiera najmä o učenie G. W. Leibniza, matematika z 18. storočia. Tento článok pomenúva postoje zástancov referenda, ktorí v diskusii argumentujú tým, že homosexuálne partnerstvo nemôže byť manželstvom, lebo by sa zmenila definícia manželstva (a to by malo tragické následky, napríklad nový album Elánu).

            Tvrdí, že úmyselné celoživotné spoločenstvo muža a ženy, úplné hetero-sexuálne spoločenstvo, celostné rôzno-pohlavné spolužitie a manželstvo je to isté, lebo pojem manželstva je evidentne budovaný na typológii muž-žena. A záverom: „hetero-pohlavné manželstvo je v plnom a opodstatnenom význame označením, ktoré napĺňa obsah typologicky pôvodného pojmu manželstva. Na strane druhej homo-pohlavné spolužitie nemôže byť nazvané manželstvom, pretože neoprávnene presahuje logicky a jazykovo jasne zakotvený, evidentne pochopiteľný a presne účinkujúci pojem manželstva.“

Schéma argumentu je v jednoduchosti takáto: pojem B (homosexuálne manželstvá) nemôže byť zlučiteľný s A (manželstvo), lebo pojem A je v jazyku ukotvený a súvisí s typológiou muž-žena. Ale z jazyka samo osebe nijako nevyplýva, že manželstvo musí byť založené na typológii muž-žena, aj keď historicky to tak bolo. Ale ak aj niečo pretrvalo nezmenené 734 rokov, neznamená, že je to správne a že to tak má byť. A navyše, tento argument sám osebe nie je argumentom proti homosexuálnym zväzkom (manželstvám). Jeho absurdnosť môžeme ukázať aplikovaním rovnakej argumentačnej schémy pri diskusii o volebných právach žien.

Predstavme si diskusiu o volebných právach žien. Išlo prijatím volebného práva žien o deformáciu pojmu „volič“? Podľa niektorých určite – jeden z argumentov proti zavedeniu volebného práva pre ženy bol, napríklad: „all government rests ultimately on force, to which women, owing to physical, moral and social reasons, are not capable of contributing." Alebo: „Because the spheres of men and women, owing to natural causes, are essentially different, and therefore their share in the public management of the State should be different.“

Prijatím volebných práv žien sa podľa Jozefovho článku pojem volič deformoval – doteraz pod tento pojem legitímne spadali, na základe typológie žena-muž, iba muži, keďže mali „silu“ (povedzme, že fyzickú), ktorá bola štátotvorná, a ktorú ženu jednoducho nemali. Pojem volič je predsa nevyhnutne previazaný so štátotvornosťou, ktorá spočíva na sile, a ktorú majú len muži. A takáto pojmová deformácia, no fuj!

Samozrejme, ide o veľké zjednodušenie – ale má slúžiť na ilustráciu toho, že Jozefov argument a výzva na pojmovú čistotu sami osebe neobstoja bez toho, aby sme súhlasili s jeho predpokladom, že manželstvo je nevyhnutne založené na vzťahu dvoch ľudí, ktorí majú možnosť pri pohlavnom styku počať dieťa. Zdá sa, že ak niekto chce chrániť pojmovú definíciu manželstva, je asi najlepšie, aby vytrhol stránku z výkladového slovníka a dal si ju zalaminovať.

Ale práve tu sa začína spor medzi obhajcami a oponentmi „mimomanželských manželstiev“. Dosť dobre si dokážeme predstaviť takú definíciu manželstva, podľa ktorej budú manželstvom aj homo-, aj hetero- manželstvá. Táto definícia môže znieť napríklad takto: manželstvo je verejne vyznaným vzťahom dvoch ľudí, ktorí sa rozhodli sľúbiť si vernosť do konca života.

Čo manželstvo je a čo nie je, vol.1

            Iný blog vychádzajúci z prostredia SLH posúva diskusiu ďalej v tom, že poukazuje na škodlivé dôsledky prijatia manželstiev. V súlade s tradičnou koncepciou manželstva sa „vytratí otvorenosť pre počatie dieťaťa“ a z toho vyplýva stratenie sa „požiadavky vernosti a výlučnosti s ohľadom na dobro dieťaťa“. Aj keď dobro dieťaťa je dobrou motiváciou byť svojmu partnerovi verný, autori neukazujú, ako táto požiadavka vyplýva z prítomnosti partnera, a či sa stráca, keď dieťa nie je prítomné.

Predstavme si situáciu, kedy manželka, ktorá sa necíti milovaná svojím manželom, prenáša svoju nervozitu a nešťastie na dieťa. Vyspí sa s kolegom, ktorý jej venuje pozornosť, cíti sa milovaná, doma je spokojnejšia a rovnako je spokojnejšie aj dieťa. Manžel sa nič nedozvie. Autori by asi súhlasili s tým, že takáto situácia nie je úplne v poriadku, aj keď dieťa má teraz doma lepšie podmienky. Rovnako by asi nesúhlasili s tým, že požiadavka vernosti a výlučnosti je neprítomná u neplodných párov. Zdá sa, že požiadavka vernosti a výlučnosti v manželstve má (aj) iné zdroje, ako prítomnosť dieťaťa a domácu pohodu s ohľadom na jeho dobro. Aj keď uznáme, že k manželstvu patrí vernosť a výlučnosť, autori neukazujú, prečo by sa táto požiadavka mala stratiť pri homosexuálnych zväzkoch – príkladmi sme chceli ukázať, že tieto požiadavky majú aj iné zdroje, ako je dobro dieťaťa.

Autori ďalej tvrdia, že prijatie homosexuálnych zväzkov ohrozí aj manželskú kultúru  heterosexuálnych párov – a to tým, že sa základom manželstva stane emocionálny zväzok, rovnako ako ju oslabilo zavedenie jednoduchších rozvodov.

            V prvom rade, nie je jasné, ako presne prijatie homosexuálnych manželstiev ohrozí manželskú kultúru. Bez longitudinálnych výskumov nevieme ani v náznakoch, ako ovplyvnia heterosexuálne páry. Môžeme si dokonca myslieť, že homosexuálne manželstvá manželskej kultúre pomôžu – homosexuálne páry môžu ísť príkladom párom, ktoré kohabitujú, a poukázať, že má zmysel spraviť takýto verejný záväzok.

            V druhom rade je podľa nás karikatúrou partnerských vzťahov, keď autori píšu, že po odstránení požiadavky možnosti mať deti pri uzatváraní manželstva, zostane  z manželstva len „emocionálny zväzok“. Tento obraz manželstva sa objavuje vo viacerých argumentoch, napríklad v knihe „Čo je to manželstvo?“. Tento obraz, ktorý pripisujú „LGBT aktivistom“, používajú aj v ďalších miestach eseje, kde chcú ukázať, že vlastne každý emocionálne nabitý zväzok by mohol byť nazvaný manželstvom.

Podľa nás je karikatúrou preto, že dôraz sa nepresúva z možnosti mať deti na „emocionálny zväzok“, ale na ochotu prijať na seba záväzok, povinnosti a možnosti spojené s partnerským životom. Preto tvrdenie, že veľkú časť vzájomných ľudských vzťahov by sme mohli volať manželstvami iba preto, že je prítomný silný emocionálny vzťah, nie je dobrým argumentom proti možnosti homosexuálnych manželstiev. V centre manželstva môže popri silnom emocionálnom vzťahu byť práve ochota zaviazať sa prežiť život s týmto partnerom, bez ohľadu na to, či majú možnosť mať deti.

Čo manželstvo je a čo nie je, vol.2

Ďalším zdrojom argumentov už spomínaná kniha „Čo je to manželstvo?“, ktorá je príspevkom do debaty v USA. Časť argumentov z tejto knihy predložil v diskusii Pod Lampou Juraj Šúst, argumenty z tejto knihy používa aj Patrik Daniška z Inštitútu pre ľudské práva a rodinnú politiku.

Hlavný argument knihy „Čo je to manželstvo“ je asi takýto: existuje koherentná koncepcia manželstva (tradičná), ktorá sa v práve prejavuje uznaním manželstva výhradne medzi mužom a ženou. Súčasné snahy zmeniť zákony v prospech homosexuálnych manželstiev vychádzajú z nepochopenia tejto koncepcie a tieto zmeny vyústia v neželanú redefiníciu manželstva. Okrem posilnenia nežiadúcich trendov, strácania sa pôvodného zmyslu a oslabovania spoločenského významu manželstva sa však strácajú dôvody prečo vôbec upravovať manželstvo ako právny vzťah a celá koncepcia manželstva stráca na koherencii.

V centre tohto argumentu stojí pojem „úplnej jednoty“, ktorý tvorí jadro manželstva a odlišuje ho od ostatných vzťahov. Úplná jednota je dosiahnutá, keď sú partneri zjednotení na vôľovej, emocionálnej aj telesnej úrovni. Zjednotenie znamená zameranie na spoločný cieľ – vôľová jednota je zrejmá, emocionálna znamená, povedzme, mood is right pre oboch, a telesná je kameň úrazu.

Tak ako je jednota futbalového mužstva dosahovaná nie tým, že majú všetci dve nohy na kopanie a rovnaké dresy, ale tým, že sa spoločne snažia vyhrať, tak je telesná jednota dosahovaná vtedy, keď viaceré telesné orgány pracujú pre organizmus (napr. zdravie). Orgány v našom tele nie sú zjednotené preto, že sú nakopené pod kožou, ale preto, že vykonávajú a koordinujú svoju činnosť tak, aby organizmus fungoval. A ako môžu dosiahnuť telesnú jednotu dvaja ľudia? Autori tvrdia, že len sledovaním biologického cieľa[1], na ktorý ani jeden z partnerov nestačí sám – sexom nasmerovaným na reprodukciu. V centre manželstva teda nie je len láskyplný vzťah dvoch ľudí, ktorí chcú spoločne stráviť život, ale rovnako dôležitá je možnosť mať deti.

Pojem „úplnej jednoty“ a nutnosti spájať sex s reprodukciou sa bude zdať ľuďom žijúcej v súčasnej väčšinovej sexuálnej kultúre úplne cudzí. Sex nie je vnímaný ako nevyhnutne spojený s reprodukciou, ale ako aktivita, ktorá má dostatočné odôvodnenie sama osebe. Kým prívržencom tradičnej koncepcie manželstva sa zdá táto kultúra ako prejav morálnej laxnosti (lebo sex patrí do manželstva, a daj dole ten kondóm, otvorenosť životu!), väčšina vidí sex ako špeciálnu, intímnu hru, ktorá má dostatočné odôvodnenie v sebe samej bez ohľadu na možnosť reprodukcie – tá je videná ako nie podstatná zložka sexu, špeciálna možnosť, ktorá má svoj čas a ktorú je dobré kontrolovať.

Toto však nie je nekontroverzná téza. Juraj Šúst vo svojej recenzii knihy „Čo je to manželstvo“ poukazuje aj na inú možnosť obhajoby manželstva ako zväzku ženy a muža, vychádzajúcej zo staršej prirodzenoprávnej tradíci, v ktorej manželstvo vychádza práve z účelu sexu, ktorým je reprodukcia. Zjednodušene: sex je správny vtedy a len vtedy, keď ním sledujeme jeho biologickú funkciu – reprodukciu (aby to nebolo príliš, stačí sa pred ňou „neuzatvárať“). Keďže je pomerne veľká pravdepodobnosť, že splodíme potomka, je nutné pripraviť mu čo najlepšie podmienky pre výchovu – a práve na to slúži inštitúcia manželstva.

Podmienkou toho, čo je správne konanie, je v tomto modeli „prirodzený“ účel rôznych kapacít, možností a vlastností, ktoré ako ľudia máme. Problém nastáva, keď sa začneme pozerať na to, čo znamená prirodzené a neprirodzené. Označili by sme fajčenie za neprirodzené, keď dýchacie orgány máme na to, aby náš organizmus získaval kyslík z atmosféry? Považujeme za neprirodzené spievanie, aj keď hlasivky máme na to, aby sme spolu vedeli komunikovať (a vystríhať sa pred nebezpečenstvom?) Označili by sme hranie paintballu za neprirodzené, keď ruky máme na to, aby sme vedeli rodrúzgať hlavu mamutovi, z ktorého mäsa prežije celý kmeň celú zimu? Ťažko. Argument, ktorý poukazuje na „prirodzený“ účel vecí, nefunguje.

No napriek tomu, že sex sa dnes väčšinovo chápe odlišne, toto samotné nemusí byť výhradou proti argumentu z knihy „Čo je to manželstvo“. Argument by znel asi takto: aj keď je úplne v poriadku rozmýšľať o sexe inak ako o nevyhnutne reprodukcii otvorenej aktivite, manželstvo stále zostáva špeciálnym vzťahom ženy a muža, ktoré je nasmerované k reprodukcii a výchove detí - nie z povahy sexu, ale ukazuje sa to ako solídna inštitúcia, ktorej cieľom je vytvárať deťom ideálne prostredie pre zdravý vývoj – oproti iným možným zväzkom, napríklad registrovaným partnerstvám, ktoré síce môžu byť OK a štátom podporované, no nemajú dôraz na reprodukciu a výchovu detí.

            Autori obraňujú túto koncepciu poukázaním na možné absurdné dôsledky toho, keď v centre pojmu manželstva nie je možnosť reprodukcie – napríklad, prečo by mohli manželstvo uzatvárať len dvaja ľudia, a v záujme rovnosti pre všetkých nie, povedzme, traja alebo viacerí ľudia? Autori predkladajú tento argument proti redefinovanému manželstvu, tento argument však neobstojí – polygamia a polyandria sa vyskytovala aj v minulosti a súčasnosti ako akceptovaná forma heterosexuálneho manželstva, a teda sa zdá, že nie je problémom spojeným s (ne)prítomnosťou reprodukčnej možnosti vrámci manželstva.

            Ďalším argumentom je zrušenie požiadavky exkluzivity a trvácnosti manželstva, ktorá vyplýva z možnosti mať deti. Už vyššie sme ale poukázali na to, že aj keď prítomnosť dieťaťa môže byť dobrou motiváciou vydržať s jedným partnerom celý život, nie je jasné, ako táto požiadavka vyplýva z možnosti mať deti. Čo ak pár dieťa nemá? Navyše, nevera ako porušenie požiadavky exkluzivity je porušením záväzku partnerovi, aj keď samozrejme, môže mať zlé dôsledky na život dieťaťa (napr. vytvorením rodinnej nepohody, ktorá končí rozvodom). Vytrvať v manželstve však nie je dobré (iba) preto, že opak by mal na dieťa negatívne následky – napokon, keď dieťa vyrastie a založí si vlastnú rodinu, očakávanie vernosti a exkluzivity zostáva, aj keď s ohľadom na dieťa nie je potrebné. Preto si myslíme, že požiadavka vernosti a exkluzivity je súčasťou záväzku partnerovi, a prítomnosť dieťaťa túto požiadavku zosilňuje a pridáva novú úroveň motivácie, no v prvom rade z nej tieto požiadavky nevyplývajú.

           

            Okrem straty koherencie (na ďalšie slabiny argumentu z koherencie poukazuje Juraj vo svojej recenzii) je ďalším argumentom oslabovanie manželskej kultúry, keďže mladí ľudia a deti budú vyrastať v spoločnosti, ktorá nevidí manželstvo ako ideál vzťahu zameraného na reprodukciu, ale iba akýsi „emocionálny zväzok“, ktorý, keďže emocionálna náklonnosť môže zo vzťahu veľmi rýchlo vyvanúť, je veľmi nestáli. Keďže mladí ľudia budú vyrastať v prostredí, kde je ideál manželstva zahalený jeho rôznymi pseudoformami (homosexuálne manželstvá, ale aj heterosexuálne manželstvá, ktoré nechcú mať deti), budú mať menšiu šancu dosiahnuť na tento ideál.

Paradoxne, tento argument možno použiť aj na obhajobu homosexuálnych manželstiev. Veľa problémov, ktoré vidia a uznávajú takmer všetci (napríklad vysoká rozvodovosť) je podľa nás spôsobená istými formami individualizmu a neochotou zobrať na seba povinnosti a záväzok, ktorý so sebou prináša manželstvo. Zdôrazňovanie dôležitosti tohto záväzku (napríklad aj prijatím homosexuálnych manželstiev) je jednou z možností, ako proti tomuto trendu bojovať na úrovni zákona (aj keď je zrejmé, že manželská kultúra sa nezmení bez silných občianskych spoločnosti.

           

Záver

Takto stoja proti sebe dve koncepcie manželstva – jedna vidí v centre manželstva ochotu a záväzok stráviť a zdieľať s niekým život, druhá vidí ako nutnú podmienku popri tomto záväzku aj možnosť reprodukcie. Prvá rozširuje pojem manželstva tak, že môže označovať aj homo-, aj hetero- manželstvá. O „deformáciu“ pojmu ide iba vtedy, pokiaľ uznávame, že jedine možnosť reprodukcie dáva pojmu manželstvo zmysel. Ako sme sa snažili ukázať v našej úvahoeseji, argumenty v prospech tradičnej koncepcie manželstva nie sú až také silné. Zároveň sme sa snažili poukázať na to, že chápanie manželstva ako záväzku dvoch ľudí, ktorí sa spolu chcú pretĺkať životom bez ohľadu na možnosť mať spolu deti, nie je o nič menej koherentnou koncepciou a nemusí mať zlé dôsledky pre spoločnosť, ako sa snažia ukázať odporcovia homosexuálnych manželstiev.

Uvedomujeme si, že reálny problém ako nastaviť zákony tak, aby manželstvo nemohli uzatvárať ľudia len kvôli sociálnym výhodám, lebo uznanie iných ako heterosexuálnych manželstiev by toto právo priznalo väčšiemu počtu ľudí. Zároveň sme sa nevenovali problému, ktorý súvisí s homosexuálnymi manželstvami a významne prehlbuje debatu – otázka adopcii a rodičovstva homosexuálnych párov. Napriek týmto limitom a napriek tomu, že sme neprešli všetkými argumentami v prospech tradičných manželstiev si však nemyslíme, že zástancovia tradičného manželstva by podali presvedčivé argumenty v prospech svojej koncepcie.

Dodatky

Nakoniec by sme sa len v krátkosti vyjadrili k niektorým bodom, ktoré sú podľa nás znepokojivé, no v niektorých kruhoch zostali bez povšimnutia. Vo viacerých rozhovoroch a blogoch (napr. TU a TU) sa objavilo označenie homosexuálov ako “homosexuálne cítiacich osôb“. Podľa nás je toto označenie do istej miery dehonestujúce. Homosexualita nie je iba pocit – posledné desaťročia sa z nej stala možná legitímna identita so svojou históriou, spôsobmi správania, vlastnou kultúrou atď. Identitou myslíme jednoduchú vec – spôsob, akým sami seba ľudia opisujú a čo je pre nich v živote hodnotné.

Historicky vznikli rôzne možné identity – napr. Slovák alebo moslimka, ktoré ľudia používajú na opísanie seba samých. Na základe toho, že sexualita sa stala relevantnou kategóriou pre vytvorenie vlastnej identity, možno hovoriť o homosexuáloch ako menšine. A na základe tejto menšinovej identity sa dožadovať práv a rovnosti, rovnako ako sa napríklad vzhľadom na príslušnosti k náboženským identitám dožadujeme inštitúcii a ich spoločenského rozpoznania a uznania. Túto líniu rozmýšľania však väčšina podporovateľov referenda ignoruje, a namiesto diskusie o legitimite týchto požiadaviek ich, podľa nás rétorickým ťahom, odsúva „pod koberec“.

Obzvlášť znepokojujúce je to najmä v prípade, že napríklad autori blogu vychádzajú z názoru, že zákony majú mať výchovnú funkciu. Vyznieva to tak, že ako homosexuálov vás máme radi, ale máme tu zákony, ktoré vás majú vychovávať k tomu, aby ste sa správali v rámci toho, čo považujeme za normálne (a úplne ignorujú čo i len možnosť diskusie o legitimite ich požiadaviek). Nehovoriac o výzvach tieto „nezriadené pocity“ liečiť.

            Zároveň je pre nás nepochopiteľný postoj istej časti odbornej obce, ktorá podpísala dokument „Odborné stanovisko k "rodovému scitlivovaniu" detí“. V prvom rade sa text zakladá na 657593181 na neúplných, nevedeckých a nesprávne citovaných zdrojoch. Napríklad, vo vyhlásení sa píše, "že pochybné zásahy do prirodzeného vývoja dieťaťa môžu vyvolať neželané duševné poruchy. (...) Osobitne sa v spojitosti s rodovým scitlivovaním detí otvára otázka vyvolania poruchy rodovej identity" (transexuality). 

Na základe našich vedomostí však tvrdíme, že žiadna štúdia neukázala, aký vplyv má prostredie na vývin poruchy rodovej identity. 657593181 Štúdia, ktorú autori vyhlásenia citujú, sa touto témou nezaoberá. Citovaná štúdia porovnáva výskyt psychických porúch a problémov u mladých, ktorých vychovávali počas celého detstva iba biologickí rodičia, s výskytom psychických porúch u mladých, ktorých rodičia mali mimomanželský vzťah s osobou rovnakého pohlavia, pričom tento vzťah mohol trvať od niekoľko mesiacov do niekoľko rokov. Chýba kontrolná skupina, v ktorej by boli mladí, ktorých rodičia mali mimomanželský heterosexuálny vzťah. Článok neposkytuje podporu pre obsah Vyhlásenia.

Ďalej, autori, medzi ktorými je určite mnoho zástancov pojmovej čistoty, nesprávne používajú pojem rodová ideológia. Rodová ideológia je nadradený pojem, ktorý zahŕňa rôzne typy názorov na rodové role od tradičných po liberálne. V rétorike vyhlásenia sa však rodová ideológia nesprávne používa len na označenie extrémne liberálneho postoja, čo svedčí o neznalosti problematiky.

Autori sú Ondrej Močkor, Andrej Zhaňač a časťami textu a poznámkami prispela Hana Kutlíková.

---

[1]              Ponúkajú sa aj iné možnosti telesnej jednoty. Mám masérku, ktorá mi vie úplne dokonale rozmasírovať časti chrbta, na ktoré ja sám nedočiahnem. Tú polhodinu každé dva týždne venujeme dobru (môjho zdravia), na ktoré moje telo samé nestačí (fakt tam nedočiahnem, nie som biologicky vybavený).

Čítanie z nás môže urobiť lepšieho človeka

Prednedávnom som si prečítala názor istého spisovateľa o vplyve literatúry. Nepamätám si kto bol autor, neviem kde som daný citát našla, ale výrok tvrdil, že čítanie umeleckej literatúry (beletrie) z nás neurobí lepšieho človeka.

Rada by som si z autorom tohto výroku pohovorila, no mám tušenie, že ho už na kávu pozvať nie je možné („Kde je tá naša malá Rori, ktorá plakala že nemôže Jane Austen pozvať k sebe na čaj, pretože je mŕtva.“ /Gilmore girls/). Keďže nepatrím k ľuďom, ktorí by otvorene a bez obáv priznali, že nesúhlasia s uznávanými autoritami pozorovanie, že s týmto výrokom skutočne úprimne nesúhlasím až tak, že to chcem niekomu povedať, ma znepokojilo. Čítanie z nás môže urobiť a robí lepších ľudí, rovnako ako aj horších (za tým druhým si však neochvejne nestojím), je však dôležité aké knihy čítame a či celý svoj život iba nečítame.

Knihy s citátmi nemám veľmi v láske, pretože ak sa dá o nich niečo objektívne povedať, tak určite to, že sú vytrhnuté z kontextu a ľahko sa dajú nesprávne pochopiť (oveľa radšej citáty vytrhávam z kontextu diela ja sama). Čo mohol spomínaný (aj keď prepáčte, nemenovaný) autor myslieť tým, že nazval literatúru čo do zmeny človeka k lepšiemu neužitočnou? 

Možno chcel povedať, že čítanie literatúry je pasívna činnosť – nečinnosť. Niečo ako spánok. Ak človek celý život spí, ťažko ho nazveme dobrým, keďže nijako nekoná, nijako sa neprejavuje. Aristoteles v Etike Nikomachovej totiž nazýva cnostným len človeka konajúceho, nie spiaceho (v doslovnom aj prenesenom zmysle). O Šípkovej Ruženke môžeme prinajlepšom povedať to, že je, ale nie aká je. A nejde len o to, že to nemôžeme povedať, ale že taký človek nie je „nejaký“, ale v skutočnosti absolútne „nijaký“ - nie čo do biologickej existencie ale existencie ktorú tvorí aktívny rozum, vôľa a sloboda. (Pozor, neznamená to že neaktívnej Šípkovej Ruženke navrhujem eutanáziu.)

Možno je to podobne aj s extrémne vášnivým čitateľom, ktorý prežije svoj život čítaním o životoch iných a sám sa nijako neprejavuje, nijako nekoná. V tomto zmysle teda literatúra nerobí človeka lepším. Napriek tomu si myslím, že nejaký vplyv má - minimálne na myslenie a cítenie – ale či to pri nečinnom živote zaváži, to neviem.  Totiž ak sme aj vďaka čítaniu dobrých kníh naplnenejší, šťastnejší alebo múdrejší, ak to vo svojom živote neprejavujeme,  v skutočnosti z toho nie je žiadny úžitok. 

Možno tým podceňovaním kníh v kontexte budovania človeka  autor chcel povedať len toľko, že charakter nebudujú knihy ako také, že nemajú ten magický účinok – prečítam si knihu a som zas o kúsok lepším človekom. Pán Anton Pavlovič Čechov (vraj) povedal, že ak čítanie nemá vplyv na náš život, činy a myslenie, tak potom je škoda čítať (z fotiek vyzerá ako milý pán, myslím, že sa mu dá veriť).

Literárna veda zdôrazňuje najmä funkciu estetického zážitku umeleckej literatúry. Pomenúva však aj funkciu informatívnu a formatívnu. Formatívna, teda výchovná funkcia pomáha čitateľovi nachádzať a osvojovať si konkrétne morálne a estetické hodnoty. 

Samozrejme neplatí, že každá kniha má na utváranie pozitívnych hodnôt a morálky priaznivý vplyv (spomenula som si na jeden zaujímavý rebríček ženských literárnych charakterov – „Great girls your daughter should know before she reads Twilight“). Napokon prečo sú niektoré knihy zakázané, resp. prečo sa neodporúčajú čítať? Pre túto úvahu nezáleží na tom, z akých dôvodov sa zakazujú – z ideologických v pozitívnom či negatívnom zmysle. Ale nie sú práve aj zákazy čítať dôkazom sily a moci literatúry ktorú má nad čitateľom? 

A za každou knihou stojí autor. Konkrétny človek so svojím talentom, odvedenou prácou, ale najmä so svojím vlastným zmýšľaním, svojím charakterom a so svojím vždy do určitej miery determinujúcim prostredím. Každý autor dáva do svojho diela seba a vsúva tak čitateľovi “to svoje“. Preto som sa začala pri svojom čitateľskom výbere riadiť tým, aký život viedol (vedie) autor knihy, ktorú plánujem čítať. 

Ako sme prišli o možnosť mať kresťanského prezidenta

Publikované 17. marca na portáli www.postoy.sk

Výsledky 1.kola volieb prezidenta SR sú už oficiálne známe a som si istý, že náladu mnohých kresťanov vie najlepšie vyjadriť tak známa veta a najmä našimi športovcami používaná veta: „Škoda, boli sme tak blízko...“ Cieľom v tejto chvíli nie je analyzovať, ako dopadli jednotliví kandidáti, ale skôr sa zamyslieť nad tým, ako nám ušla možnosť mať konečne po 25 rokoch od pádu totality prezidenta, ktorý je zároveň aj praktizujúcim kresťanom. Pri všetkej úcte k doterajším prezidentom, prítomnosť na sv. omši na sviatok Sv. Cyrila a Metoda, či vyjadrenia o tom, že „veď som predsa tiež pokrstený“ majú ďaleko od prívlastku „kresťanský prezident“.

Na úvod trošku volebnej matematiky. Výsledky kandidátov, o ktorých môžeme bez väčších pochýb povedať, že sú z kresťanského prostredia (nemyslím tým, že majú „krst, birmovku a vyrastali v silne nábožnom prostredí”, ako sa svojho času vyjadril istý kandidát...) dopadli nasledovne.

• Radoslav Procházka[1] dostal 403 548 hlasov (21,2 %)
• Pavol Hrušovský získal 63 298 hlasov (3,3 %)
• Ján Čarnogurský získal 12 207 hlasov (0,6 %)

Kresťanskí kandidáti teda dostali dôveru celkom 479 053 hlasov (25,1 %). A. Kiska, kandidát postupujúci do 2. kola volieb získal 455 996 hlasov (24,0 %), čiže o približne 23 000 hlasov menej. Toto sú fakty. Áno, môžeme povedať, že za týchto kandidátov nehlasovali len kresťansky založení voliči (najmä v prípade R. Procházku), ale rovnako je jasné, že isté, aj keď štatisticky nie rozhodujúce množstvo kresťanských voličov z rôznych dôvodov volilo iných kandidátov (G. Bárdosa, M. Kňažka a, áno, aj R. Fica).

Čo teda chýbalo R. Procházkovi k postupu do 2. kola? Zásadným dôvodom toho, že ani tento krát nebudeme mať kresťanského prezidenta, je predovšetkým nejednotnosť a chýbajúca schopnosť sebareflexie. Nemyslím si však, že v tomto prípade je chyba na strane voličov. Áno, je jednoduché kritizovať ľudí, že prečo volili tak a nie onak, prečo dávali hlas kandidátom, ktorých reálna šanca na postup do 2. kola a schopnosť poraziť v priamom súboji R. Fica bola mizivá. Od tohto by som sa však rád dištancoval a stojím si za názorom, že človek by mal v prvom kole volieb pri širokom spektre kandidátov v prvom rade voliť podľa svojho svedomia a nie ani srdca, či ani rozumu. O kompromisných riešeniach, či „voľbe menšieho zla“ môžeme uvažovať v situáciách, kde nie je na výber, ale nie v prvom kole volieb.

Koho nejednotnosť a neschopnosť sebareflexie teda kritizujem? Môj ukazovák mieri na zvyšných 2 kresťanských kandidátov, ktorí v prvom kole neuspeli. V prvom rade chcem povedať, že si hlboko vážim oboch za to, čo v prospech tejto spoločnosti a krajiny v minulosti vykonali. Avšak vo chvíli, keď mali jedinečnú možnosť pričiniť sa o to, že na Slovensku budeme mať konečne kresťanského prezidenta, obaja zlyhali. Možnosť mať nepopierateľnú zásluhu na tom, že kresťanský kandidát má veľmi reálnu možnosť stať sa prezidentom v stále viac sa sekularizujúcej spoločnosti, avšak oni to odmietli. Možnosť na sklonku svojej bohatej a v mnohom úspešnej politickej kariéry spraviť štátnické gesto, stiahnuť svoju kandidatúru a vyjadriť podporu kandidátovi s reálnou šancou na postup - R. Procházkovi. Inými slovami, osobný prospech bol pre nich väčším dobrom ako reálna možnosť mať v prezidentskom úrade kresťana.

Niekomu sa môže zdať, že v prípade postupu R. Procházku už automaticky predpokladám, že by zvíťazil aj v 2.kole. Som však presvedčený o tom, že by bol pre R. Fica náročnejším súperom ako A. Kiska. R. Procházka je akceptovateľný aj pre mnohých liberálne orientovanejších voličov, čo však neplatí opačne v rovnakej miere pre A. Kisku a jeho prípadnú podporu z kresťanských kruhov. R. Procházka navyše v nejednej debate dokázal, že argumentačne R. Fica jednoznačne prevyšuje a na rozdiel od A. Kisku má jasnú predstavu o svojom pôsobení v úrade a nie je tak jednoducho kompromitovateľný svojou minulosťou – hra „úžerníckou“ kartou je pomerne jednoduchý recept na úspech (bohužiaľ, na Slovensku je to tak...).

Je potrebné si uvedomiť, že politika je „umením možného“. Chápem, že pri voľbe prezidenta by si mnoho ľudí prialo vybrať toho ideálneho kandidáta, ale aj napriek svojmu mladému veku som sa v živote naučil, že len málokedy sa ocitneme v situácii, keď máme na výber úplne ideálnu možnosť. Veľakrát sa ocitáme v situácii, keď musíme zľaviť zo svojich požiadaviek, aby sme dosiahli želaný cieľ – samozrejme, nie za cenu kompromitácie vlastného svedomia – je potrebné pohybovať sa len v mantineloch, ktoré nám naše svedomie povoľuje. Som presvedčený, že z vyše 75 tisíc hlasov, ktoré získali P. Hrušovský a J. Čarnogurský, by minimálne tých, v konečnom zúčtovaní chýbajúcich, 52 tisíc hlasov R. Procházka získal. A o tom, prečo by mal následne v 2. kole proti R. Ficovi reálnu šancu na úspech, som už písal.

Vraví sa, že o víťazoch a porazených často rozhodujú len detaily, či malé rozdiely. Ak by sa J. Čarnogurský a P. Hrušovský niekoľko dní pred voľbami zriekli kandidatúry a vyjadrili svoju podporu R. Procházkovi, na záver ich nepochybne úspešného politického životopisu by si mohli hrdo napísať „vďaka mojej podpore sa prezidentom SR stal kresťanský kandidát“. Namiesto toho však zvíťazilo ich ego a absencia sebareflexie, ktoré im pridali do pomyselného CVčka spojenie „neúspešný kandidát na prezidenta SR“. Ich osobná porážka sa však stáva aj porážkou všetkých kresťanov na Slovensku. Nádej, že by sme mohli mať konečne kresťanského prezidenta, sa rozplynula... Dovidenia o (dúfajme) 5 rokov.

Michal Krčméry

---

[1] O názoroch R. Procházku na závažné kultúrno-etické témy sa už napísalo viacero článkov. Bez ohľadu na akúkoľvek (des)interpretáciu jeho vyjadrení, o ktorú sa niektorí pokúšajú, sa dlhoročne vyjadruje o potrebe ochrany života od počatia ako aj výsadnom postavení manželstva ako zväzku jedného muža a ženy, ktoré by mal štát takto chrániť.

O úlohe a postavení právnika v spoločnosti

„Lebo aj teraz je svet plný figúrok, ktoré ostošesť, zaštítené ochranou stáda a bez schopnosti predvídať a mať zásady, súhlasia s hocičím. Figúrka je nebezpečný človek, pretože si myslí, že za nič nemôže, že tamhore vyššie sú činitelia, ktorí za neho myslia, rečnia, plánujú, za neho rozhodujú, za neho nesú zodpovednosť. ... figúrka je teraz výplodom pokrytectva našich čias ...” (D. Tatarka Démon Súhlasu)

V týždni keď si pripomíname Nežnú revolúciu, ktorá menila osudy nás všetkých sa iste nie náhodou na pôde Právnickej fakulty Trnavskej Univerzity v Trnave uskutočnil workshop na tému „Úloha a postavenie právnika a právničky v spoločnosti“. Worskhop, ktorý ponúkol odpoveď mladých študentov práva na Tatarkovu výtku o figúrkach v spoločnosti a figúrkach medzi právnikmi. Dovoľte mi preto pár žurnalisticko-osobných poznámok .

Celá akcia bola rozdelená do troch sekcií, (i) známy právnici o práve, (ii) známi ne-právnici o práve, (iii) neznámi právnici o práve. Nebudem Vás nudiť detailmi o časoch, počtoch ľudí, či niečím podobným. Hneď k obsahu vypovedanému i k tomu implicitnému.

V prvom bloku (známi právnici o práve) vystúpila Dr. Eliška Wagnerová, Dr. Ján Hrubala a Dr. Ján Havlát. Okrem svojich motivácií stať sa právnikmi popísali zaujímavé dilemy, pred ktorými ako právnici a ľudia stáli. A počas tohto celého rozprávania bolo možné u každého identifikovať ten spomínaný nepriamo vypovedaný obsah.

Wagnerová sa nebála povedať, a skutočne veľmi priamo, že právnik má byť čestný človek, že Masarykovo nebáť sa a nekrást nie je len floskulou, ktorá sa dobre kde tu cituje. Že česť a étos stojí v pozadí každého človeka, pri otvorení spisu, pri hľadaní spravodlivosti, túžby po spravodlivosti. Ukázať charakter nie je slabinou, vidieť veci v kontexte doby, bojovať a hľadať pravdu je poslaním človeka, o to viac právnika. Otázka vnútorných vzorcov, ktoré nás vedú k rozhodnutiam je mierou zodpovednosti i povinnosti každého (mladého) právnika. Nie je to legenda ani fráza z prvého ročníka štúdia. Hrubala dodal s prosbou o opomenutie patetického tónu, že nevyhnutná je snaha o vytesnenie vnútornej zloby, že jednoducho treba bojovať proti vlastnej zlobe, zlomyseľnosti a pomstychtivosti, aby bol človek slušným právnikom. Slušného právnika od neslušného neodlišuje to, že ten prvý nemá zlé “pohnutia mysle” a druhý áno, ale to, že ten prvý sa im nepodriadi, zápasí s nimi a vyhráva. Vstup do interakcie ľudských vzťahov z titulu moci preto nikdy nesmie byť násilím a osobnou pýchou, naopak má byť ukážkou pochopenia pre čaro jazýčka na váhach spravodlivosti. „Buďte lepší ako iní, pracujte viac a tvrdšie“ na prvý pohľad lacná fráza z treťotriedneho motivačného plátku bola ale z úst Havláta úplným opakom. Medzi poctivým výkonom svojho povolania a úspechom nie je škodoradostná dichotómia, naopak jedno by malo byť a môže byť samozrejmosťou druhého.

Druhým blokom (známi ne-právnici o práve) sa niesla uvoľnenejšia atmosféra. Predsa len Ľuba Lesná a Zuzana Mistríková nezápasia každodenne s paragrafmi, či zmluvami, čo však neznamená, že nezápasia s právom, či o právo. Ich posolstvo bolo tak viac abstraktné, zamerané na celú spoločnosť, ktorú ako osoby z mediálnej oblasti sledujú, vidiac dopady masy paragrafov na hlavy jednotlivcov.

Mistríková zatiahla ihneď na pomyslenú hlbinu, a to odkazom na vnútornú logiku i systematiku každého jedného zákona. Miesto argumentačných metód, či vetnej konštrukcie, nastupuje fungovanie zákona a jeho spoločenská reflexia, ktorá je tým čo rozhoduje o kvalite právneho poriadku. Paradoxne, i keď dnes toľko hanení, právnici sú podľa Mistríkovej nevyhnutným elementom zdravo fungujúcej spoločnosti. Lesná otvorila debatu o napísanom a žitom, o právnom štáte na papieri a tom, ktorý sa pri Svätom Jure stretol s realitou (únos Mikuláša Kováča ml. pozn. autor). Hodnotový systém, ktorý je prítomný v spoločnosti je obrazom i zrkadlom aj pre právnikov. Právnici o svoje skutočné miesto budú bojovať, častokrát i s médiami, politikmi a ďalšími, ktorí ich vykresľujú ako spoločenské zlo. Slušnosť, morálka, cnosť i človečina bola spoločným prvkom oboch blokov.

V treťom bloku (neznámi právnici o práve) vystúpili mladí študenti a študentky, ktorí sa popasovali s obrazom právnika ako mladého gaunera, ktorý zarába veľa peňazí. Opäť sa skloňovala slušnosť, nevyhnutnosť zmeny, ale nie tej megalomansko-populistickej, skôr naopak vnútornej, ktorá vychádza od jednotlivcov, ktorá pretvára svoje okolie, a tak prispieva k blahu komunity. Ideál pravdy, spravodlivosti a dobra nesmie zostať pred bránami právnických fakúlt. Študenti volali po jeho vstupe dovnútra. Ochota byť na seba prísny, ale zostať morálne čistý nie je na výsmech, je zaujímavá. Hodnoty majú stále svoju cenu, i keď potrebujú svojich nositeľov. Túžba po učiteľoch, ktorí skutočne formujú kladie jasne pomenované nároky i na fakultu.

Úprimne treba povedať, že autorovi tohto príspevku sa dostalo radosti byť spoluorganizátorom tejto udalosti. Nadšenie ľudí, ktorí chcú ponúkať alternatívu oproti obrazu dravých žralokov, ktorí chcú priložiť ruku k dielu je motiváciou. Verejne známe osoby, ktoré sa ospravedlňujú, že z časových dôvodov sa nemôžu podujatia zúčastniť, hoci téma je dôležitá, či ľudia, ktorí ponúkajú svoj voľný čas a peniaze, je záväzkom nevzdávať boj o ideál spravodlivosti, ideál slušnosti, ideál normálnosti. A odpoveď študentov, ktorí chcú byť slušnými, ktorí nesúhlasia s ľahšou cestou, je nádejou, že obraz o práve, ktorý je dnes ponúkaný svetu nie je jednofarebne čierny.

Tatarkov Démon súhlasu spomenutý v úvode upozorňuje na figúrky. Figúrky ticho súhlasiace s čímkoľvek, figúrky nasledujúce obraz fatamorgány na púšti. Ale tu zrazu stojí opozícia, zastúpená každou generáciou, povolaním i schopnosťou, ktorá odpovedá: „Nie, ďakujeme nemáme záujem.“ Komunita, ktorá má potenciál prerásť spoločnosť.

Workshop o úlohe a postavení právnika v spoločnosti, ktorý sa uskutočnil na pôde Právnickej fakulty Trnavskej Univerzity v Trnave je toho dôkazom. Že ľudia nerezignovali, že boj sa ešte neskončil, že etika patrí na právnické fakulty a nielen tam, ale i do každodenného života.

Úprimné poďakovanie patrí vedeniu Právnickej fakulty Trnavskej Univerzity v Trnave, menovite prof. Helene Barancovej a Dr. Martine Gajdošovej, taktiež Dr. Patrikovi Príbelskému rovnako i Dr. Márii Kolíkovej, Dr. Jaroslavovi Daniškovi  a všetkým ďalším, ktorý akýmkoľvek spôsobom priložili ruku k dielu a tak pomohli s organizáciou.

Juraj Šeliga, KAN3/Trnava

O stratenom raji

Pre študenta je vždy veľkým potešením, keď sa mu dostáva pozornosti od svojho učiteľa. Je to o to väčšie potešenie, ak je učiteľ nielen akademik, ale i človek s veľkým srdcom. Čaro tohto zážitku malo možnosť prežiť pred niekoľkými dňami pár študentov, ktorí sa zúčastnili seminára s Dr. Carrollom (alebo nám familiárne známym pod menom Bill) na tému John Milton a jeho dielo Paradise Lost.

Bill nás priviedol na cestu medzi nebom a peklom, odvekým bojom medzi dobrom a zlom, pokušením, pádom a návratom na cestu k blaženosti. Milton nie je čítanie, ktoré si človek vezme do autobusu (i keď proti gustu niet žiadny dišputát), skôr naopak, vyžaduje si sústredenosť a často i dodatočné vysvetlenie. Vykresľuje prečo a hlavne ako na svet prichádza zlo, nemá strach pustiť sa po tenkom ľade opisu prvotného hriechu. Nie obmedzený obrazmi, skôr naopak, veľmi reálne vykresľujúci  vnútornú realitu s ktorou sa borí každý z nás, ľudsky, zarývajúc sa hlboko do psychiky človeka. 

Satanova pýcha, Adamov strach a Evina ješitnosť to je cesta po ktorej vstupuje ticho, pod rúškom božstva zlo ako ho poznáme. Milton nám nenavráva, že je nevyhnutne jasné a čierno - biele, naopak je skryté v našich najbežnejších túžbach po uznaní, sebarealizácii, prvenstve, urážajúce majestátnosť Stvorenstva.

Pokoj a poriadok Edenu konfrontovaný so strachom a pachuťou pekla. A peklo je to, čo Satan vzýva, keď sa pozerá na ticho raja, smútok je to, čo prináša do chrámu radosti. Mučený vnútorným bojom medzi pokorou a pýchou. Pokúšaný odvahou ľutovať a bláznovstvom vzdorovať, to je Miltonov Satan, ktorý trúchli v bránach raja, strýznený, plný vzdoru rozhodujúc sa zahubiť človeka a pomstiť sa Stvoriteľovi.

Bláznovstvo vzdoru a ochota radšej zomrieť ako žiť, je obraz, ktorý pomáha chápať prečo Milton kladie taký dôraz na každé osobné rozhodnutie jednotlivca. Alebo budete ako Boh a zomriete alebo budete stvorením, rešpektujúc Jeho autoritu a budete žiť, to je ponuka. Poznajúc dejiny Milton poznamenáva, akoby to bolo samozrejmé, že je tu Syn, ktorý sa obetuje, ktorý zvíťazí.

Nuž aj taký bol týždeň pár študentov, sprevádzaných Cnostným starcom z Oxfordu snažiacim sa mládeži zakričať Miltonovo stratené posolstvo: Pozor je tu poriadok večný, trvalý, nemenný, ktorý nemožno oklamať, či obísť. Pamätaj!

Juraj Šeliga
KAN3

Krakow- viac ako krowky

Po pol roku v Kolumbii a následných 3 mesiacoch v Indii som sa cítila nasýtená, priam až presýtená cudzinou a tak som sa rozhodla plánovanú 3 mesačnú letnú stáž v Rusku zrušiť. Predo mnou bolo celé leto... 

Vrátila som sa teda k mailu od rektora Martina s ponukami letných škôl a dúfala, že aspoň niektoré termíny prihlášok budú ešte otvorené. Objavila som tam Tertio Millenio Seminar on the Free Society, 3 týždňovú letnú školu v poľskom Krakove. Letná škola bola zameraná na prehĺbenie dialógu medzi študentmi z USA a Kanady a študentmi z postkomunistických krajín strednej a východnej Európy. Témou tohto  dialógu malo byť sociálne učenie Cirkvi o demokracii a slobodnej spoločnosti pričom predmetom štúdia bola hlavne encyklika Jána Pavla II  Centessimus Annus. Téma sa mi pozdávala, v Krakove som ešte nebola, finančne to bolo okrem cesty plne hradené, jediným háčikom bolo, že deadline bol už na druhý deň. Hneď som im napísala a poprosila ich o predĺženie deadlinu, zalovila v kolégiovských textoch o slobodnej spoločnosti, prelistovala Milla, Tocquevilla, Marxa.., napísala eseje a čakala na verdikt. Pre neinformovanosť a nezáujem slovenských študentov s konkurenciou nebol problém. Prihlásili sme sa len 2, pričom to tá druhá na poslednú chvíľu zrušila a tak som 1. júla do Krakova vycestovala sama.

Zišla sa nás tam celkom pestrá skupinka z Poľska, USA, Kanady, Litvy, Ruska, Ukrajiny a Slovenska. Bývali sme priamo v  historickom centre (aj keď po roku v kaštieli je ťažké byť nadšená z ubytovania).  Doobeda sme mali prednášky, poobede diskusné bloky alebo výlety po okolí a potom spoločné večere v luxusných krakovských reštauráciách.

Najviac sa mi páčili prednášky prof. Hittingera , ktorého eseje sme čítali aj v Kolégiu. Bol plný energie a keďže to bola letná škola, chodil na prednášky v rifloch a trekových sandáloch. Tiež mi bolo cťou stretnúť významného autora a katolíckeho teológa Georga Weigela, ktorého prednášky boli zamerané hlavne na význam osobnosti Jána Pavla II v dejinách postkomunistických krajín. Ďalšie prednášky boli o ekonómii (tam som sa moc nechytala) a tiež o bioetike. V diskusných skupinkách sme podrobne rozoberali jednotlivé časti encykliky Centessimus Annus. Zaujímavá bola rôznorodosť perspektív vzhľadom na pestrosť krajín a ich dejín.

Počas poobedných výletov sme navštívili pútnicke miesta ako Čenstochová,  Sanktuárium Božieho Milosrdenstva či rodisko Jána Pavla II., historické kaštiele a katedrály, židovskú štvrť a synagógu, pôvodnú Shindlerovu továreň, židovské múzeum aj Osvienčim. Boli sme aj splavovať Dunajec na hranici so Slovenskom a keď sme na niekoľko metrov prekročili slovenskú hranicu, všetci sme kričali: KIA KIA SLOVAKIA! 

Večery sme trávili vychutnávaním krásneho Krakova a ochutnávaním poľského piva. Nechýbalo ani divadlo, koncerty, tradičná poľská veselica, židovský rockový koncert či latino party.

Moje 3 týždne v Poľsku som si vychutnala plnými dúškami. Organizátori sa o nás perfektne starali a rečníci šírili nadšenie pre budovanie skutočne slobodnej spoločnosti založenej na správnych morálnych hodnotách. Skvelé boli aj večere v krakovských reštauráciách v ktorých nám popri jedení hrali a spievali poľskí umelci. A samozrejme, domov som si okrem milión nových myšlienok, nadšenia a skrípt vzala nové medzinárodné priateľstvá. Stretávka bude zaručene v roku 2016 na dňoch mládeže v Krakove.

Na to, aká to bola kvalitná letná škola a že bola kompletne zdarma (plus sme dostali vreckové na osobné výdavky) je až smiešne, že sa na ňu z celého Slovenska prihlásili len 2 študenti. Snáď ich bude aj vďaka tomuto článku budúci rok viac J

Viac info: http://seminar.tertio.pl/

Katka Kostyálová
KAN3

Katolická charizmatická konference, Brno

Charizmatici, však ich poznáte. Kto chce kávu – ruku dolu! Máte stres z okolitých odpadávajúcich ľudí, osoba stojaca vedľa vás (zatiaľ čo vy ako jeden z mála sedíte) sa vám prihovára divným jazykom, drží vás za plece a akoby to nestačilo plus bonus - dáva vám nevyžiadaný feedback. Keď ste rozhodnutý odísť ešte sa vás niekto pri vchode opýta či poznáte Ježiša a teda či už ste spasený alebo zatiaľ nie. Obzeráte sa, cítite sa ako niekde v blázinci a považujete svoju skúsenosť s Duchom Svätým za dostatočnú alebo lepšie povedané - za nedostatočnú (FX).

Tak o tomto charizmatické hnutie nie je a rovnako ani každoročne usporadúvaná Katolická charizmatická konferencia v Brne.  V tomto článku by som vám chcela predstaviť podujatie, ktoré považujem za hodné povšimnutia.

KATOLICKÁ CHARIZMATICKÁ KONFERENCE  ( http://konference.cho.cz/ )

Kde:  Brno, Výstaviště

Kedy : 10.-14.07.2013, najbližšie sa bude konať 9.-13.07.2014

Čo: prednášky, chvály, sväté omše, spoločenstvo, zaujímaví ľudia ... Konferencia? Duchovná obnova? Dovolenka? Asi pre každého niečo iné, alebo z každého rožku trošku.

Pre koho? Konferencie sa zúčastňujú malé deti, teenageri, mladí, starší a starí ľudia, alebo aj celé rodiny, slobodní, sobášení, zasvätení – kompletná vzorka životných stavov. Počula som o 620 deťoch od 4 rokov ktoré boli spolu s rodičmi tento rok na konferencii a to nehovorím o tom veľkom množstve bábätiek, ktorých nosili maminky na rukách a ockovia naháňali po brnenskom výstavisku – tam sa už 7 rokov táto konferencia koná a bude tam aj budúci rok. Účastníkov konferencie bolo cca 3000, je to v Čechách veľmi obľúbená „akcia“, zúčastňujú sa jej aj mnohí Slováci. Je to veľké podujatie, kto má problémy s veľkým množstvom ľudí pod jednou strechou by to tam mal ťažké - no dá sa na to zvyknúť, veľkosť brnenského výstaviska ako aj pavilón F v ktorom obvykle býva hlavný program poskytuje dostatok miesta pre zachovanie osobnej zóny ;). Myslím, že táto konferencia je primárne určená pre veriacich, nie neveriacich ľudí. Nie je to evanjelizačná akcia, ale skôr katechetická - predpokladá aspoň nejakú vieru v Boha zjaveného v kresťanstve. Netvrdím však, že aj neveriacemu človeku nemôže niečo dať.

Ako to tam funguje? Konferencia pozostáva zo spoločných ranných chvál, prednášky, obeda a prestávky, poobednej prednášky (či prednášok), svätej omše, večere a  nejakého večerného programu- buď nejaké divadelné a hudobné predstavenie, svedectvá, prípadne prednášky na nejakú zaujímavú tému mimo hlavnej témy konferencie. Á to som ešte nespomenula. Konferencia sa celá nesie v duchu jednej témy, nejakého konkrétneho úryvku z evanjelia, tento rok to bol príbeh o Zachejovi a jeho stretnutí s Ježišom (Lk 19, 1-10) http://www.biblia.sk/sk/ekumenicky/lukas/19 . Danú tému vám prednášajúci rozoberú z rôznych pohľadov, každý sa zameria viac na nejaký iný aspekt „problému“ tej ktorej state z Písma.

Pre deti od 4 rokov prebieha vo vedľajšom pavilóne G paralelný program – detská konferencia, ktorú majú vo všeobecnosti deti naozaj rady ako som si to mohla na nich všimnúť, venujú sa im tam mladí dobrovoľníci, ktorí robia deťom program, aby sa ich rodičia mohli spokojne zúčastňovať prednášok s vedomím, že o ich deti je postarané.

Na konferencii si tradične vypočujete prednášky Kataríny Lachmanovej  (http://www.ktf.cuni.cz/KTF-160.html), Vojtecha Kodeta   (http://www.vojtechkodet.cz/), a prednášky ďalších obmieňajúcich sa prednášajúcich. Každý rok je pozvaný aspoň jeden zahraničný hosť s dobrým menom ;) – minulý rok to bol Daniel Ange (http://cs.wikipedia.org/wiki/Daniel_Ange) , tento rok Charles Whitehead (http://mojpribeh.sk/pribeh/charles-whitehead-viete-ako-velmi-vas-boh-miluje/ ).

Eee a o čo tam teda vlastne ide? Celosvetové hnutie Katolíckej charizmatickej obnovy (ktoré je vlastne usporiadateľom tejto konferencie) má za cieľ  otvorenie sa Duchu Svätému, aby sa mohli v súčasnom živote obnoviť dary Ducha Svätého. Teda zdá sa, že také príklady správania, ktoré som načrtla v úvode by k takémuto niečomu aj sedeli. No jo. Ale vôbec to nie je také extrémne a dokonca – predstavte si – ani divné. Charizmatizmus v Cirkvi vôbec nie je o polohe tela, či o počte vyslovení Božieho mena v cudzom jazyku pri modlitbe, ani o intenzite zapálenia sa pre vec v mimike a gestikulácii. Charizmatická obnova ako hnutie, ale aj podujatie Katolícka charizmatická konferencia v Brne je o stretnutí s Bohom, o prijatí Ducha Svätého, o obnove kresťanského života, o raste poznania a porozumenia Svätého písma, ktoré vám sprostredkujú dovolím si povedať uznávané autority českého aj svetového kresťanstva celkom prijateľnou a nenútenou formou. Katolíckej charizmatickej konferencie v Brne som sa tento rok zúčastnila druhý krát a odporúčam to. Už tradične konferencia začína v stredu večernou svätou omšou a končí  poludňajšou omšou v nedeľu toho istého týždňa. Nie je však nutné byť na konferencii od začiatku do konca. Prídete kedy chcete a kúpite si vstupenku na konferenciu len na daný deň. Dátum konania najbližšej konferencie je už známy – 9.- 13.júl 2014.  Bližšie informácie o programe, cenách podujatia, o ubytovaní a strave môžete nájsť na stránke http://konference.cho.cz/ .

Prečo som rada, že som tam bola? Počula som vynikajúcu prednášku kňaza Aleša Opatrného na tému " Jak moc lze předat víru v rodine". Jeho prvá veta bola: " No moc to nelze." :) Hlavná myšlienka: úlohou rodičov je vychovať pravdivého, ohľaduplného človeka a nie hajzlíka prešpikovaného katechizmom. Najdôležitejšie a najúčinnejšie pre predanie viery svojmu dieťaťu sú vlastný príklad a modlitba.
Prednáška Aleša Opatrného bola vynikajúca čo do obsahu aj formy.
Vo všeobecnosti prednášajúci na konferencii boli veľmi počúvateľní. Záznamy z konferencie bývajú dlhé obdobie  vysielané na TV Noe, tak si môžete niektú z prednášok odchytiť.

Diana Slováčiková