utorok 2. decembra 2014

Čítanie z nás môže urobiť lepšieho človeka
Prednedávnom som si prečítala názor istého spisovateľa o vplyve literatúry. Nepamätám si kto bol autor, neviem kde som daný citát našla, ale výrok tvrdil, že čítanie umeleckej literatúry (beletrie) z nás neurobí lepšieho človeka.
Rada by som si z autorom tohto výroku pohovorila, no mám tušenie, že ho už na kávu pozvať nie je možné („Kde je tá naša malá Rori, ktorá plakala že nemôže Jane Austen pozvať k sebe na čaj, pretože je mŕtva.“ /Gilmore girls/). Keďže nepatrím k ľuďom, ktorí by otvorene a bez obáv priznali, že nesúhlasia s uznávanými autoritami pozorovanie, že s týmto výrokom skutočne úprimne nesúhlasím až tak, že to chcem niekomu povedať, ma znepokojilo. Čítanie z nás môže urobiť a robí lepších ľudí, rovnako ako aj horších (za tým druhým si však neochvejne nestojím), je však dôležité aké knihy čítame a či celý svoj život iba nečítame.
Knihy s citátmi nemám veľmi v láske, pretože ak sa dá o nich niečo objektívne povedať, tak určite to, že sú vytrhnuté z kontextu a ľahko sa dajú nesprávne pochopiť (oveľa radšej citáty vytrhávam z kontextu diela ja sama). Čo mohol spomínaný (aj keď prepáčte, nemenovaný) autor myslieť tým, že nazval literatúru čo do zmeny človeka k lepšiemu neužitočnou? 
Možno chcel povedať, že čítanie literatúry je pasívna činnosť – nečinnosť. Niečo ako spánok. Ak človek celý život spí, ťažko ho nazveme dobrým, keďže nijako nekoná, nijako sa neprejavuje. Aristoteles v Etike Nikomachovej totiž nazýva cnostným len človeka konajúceho, nie spiaceho (v doslovnom aj prenesenom zmysle). O Šípkovej Ruženke môžeme prinajlepšom povedať to, že je, ale nie aká je. A nejde len o to, že to nemôžeme povedať, ale že taký človek nie je „nejaký“, ale v skutočnosti absolútne „nijaký“ - nie čo do biologickej existencie ale existencie ktorú tvorí aktívny rozum, vôľa a sloboda. (Pozor, neznamená to že neaktívnej Šípkovej Ruženke navrhujem eutanáziu.)
Možno je to podobne aj s extrémne vášnivým čitateľom, ktorý prežije svoj život čítaním o životoch iných a sám sa nijako neprejavuje, nijako nekoná. V tomto zmysle teda literatúra nerobí človeka lepším. Napriek tomu si myslím, že nejaký vplyv má - minimálne na myslenie a cítenie – ale či to pri nečinnom živote zaváži, to neviem.  Totiž ak sme aj vďaka čítaniu dobrých kníh naplnenejší, šťastnejší alebo múdrejší, ak to vo svojom živote neprejavujeme,  v skutočnosti z toho nie je žiadny úžitok. 

Možno tým podceňovaním kníh v kontexte budovania človeka  autor chcel povedať len toľko, že charakter nebudujú knihy ako také, že nemajú ten magický účinok – prečítam si knihu a som zas o kúsok lepším človekom. Pán Anton Pavlovič Čechov (vraj) povedal, že ak čítanie nemá vplyv na náš život, činy a myslenie, tak potom je škoda čítať (z fotiek vyzerá ako milý pán, myslím, že sa mu dá veriť).
Literárna veda zdôrazňuje najmä funkciu estetického zážitku umeleckej literatúry. Pomenúva však aj funkciu informatívnu a formatívnu. Formatívna, teda výchovná funkcia pomáha čitateľovi nachádzať a osvojovať si konkrétne morálne a estetické hodnoty. 
Samozrejme neplatí, že každá kniha má na utváranie pozitívnych hodnôt a morálky priaznivý vplyv (spomenula som si na jeden zaujímavý rebríček ženských literárnych charakterov – „Great girls your daughter should know before she reads Twilight“). Napokon prečo sú niektoré knihy zakázané, resp. prečo sa neodporúčajú čítať? Pre túto úvahu nezáleží na tom, z akých dôvodov sa zakazujú – z ideologických v pozitívnom či negatívnom zmysle. Ale nie sú práve aj zákazy čítať dôkazom sily a moci literatúry ktorú má nad čitateľom? 

A za každou knihou stojí autor. Konkrétny človek so svojím talentom, odvedenou prácou, ale najmä so svojím vlastným zmýšľaním, svojím charakterom a so svojím vždy do určitej miery determinujúcim prostredím. Každý autor dáva do svojho diela seba a vsúva tak čitateľovi “to svoje“. Preto som sa začala pri svojom čitateľskom výbere riadiť tým, aký život viedol (vedie) autor knihy, ktorú plánujem čítať.