Publikované 17. marca na portáli www.postoy.sk
Výsledky 1.kola volieb prezidenta SR sú už oficiálne známe a som si istý, že náladu mnohých kresťanov vie najlepšie vyjadriť tak známa veta a najmä našimi športovcami používaná veta: „Škoda, boli sme tak blízko...“ Cieľom v tejto chvíli nie je analyzovať, ako dopadli jednotliví kandidáti, ale skôr sa zamyslieť nad tým, ako nám ušla možnosť mať konečne po 25 rokoch od pádu totality prezidenta, ktorý je zároveň aj praktizujúcim kresťanom. Pri všetkej úcte k doterajším prezidentom, prítomnosť na sv. omši na sviatok Sv. Cyrila a Metoda, či vyjadrenia o tom, že „veď som predsa tiež pokrstený“ majú ďaleko od prívlastku „kresťanský prezident“.
Na úvod trošku volebnej matematiky. Výsledky kandidátov, o ktorých môžeme bez väčších pochýb povedať, že sú z kresťanského prostredia (nemyslím tým, že majú „krst, birmovku a vyrastali v silne nábožnom prostredí”, ako sa svojho času vyjadril istý kandidát...) dopadli nasledovne.
- Radoslav Procházka[1] dostal 403 548 hlasov (21,2 %)
- Pavol Hrušovský získal 63 298 hlasov (3,3 %)
- Ján Čarnogurský získal 12 207 hlasov (0,6 %)
Kresťanskí kandidáti teda dostali dôveru celkom 479 053 hlasov (25,1 %). A. Kiska, kandidát postupujúci do 2. kola volieb získal 455 996 hlasov (24,0 %), čiže o približne 23 000 hlasov menej. Toto sú fakty. Áno, môžeme povedať, že za týchto kandidátov nehlasovali len kresťansky založení voliči (najmä v prípade R. Procházku), ale rovnako je jasné, že isté, aj keď štatisticky nie rozhodujúce množstvo kresťanských voličov z rôznych dôvodov volilo iných kandidátov (G. Bárdosa, M. Kňažka a, áno, aj R. Fica).
Čo teda chýbalo R. Procházkovi k postupu do 2. kola? Zásadným dôvodom toho, že ani tento krát nebudeme mať kresťanského prezidenta, je predovšetkým nejednotnosť a chýbajúca schopnosť sebareflexie. Nemyslím si však, že v tomto prípade je chyba na strane voličov. Áno, je jednoduché kritizovať ľudí, že prečo volili tak a nie onak, prečo dávali hlas kandidátom, ktorých reálna šanca na postup do 2. kola a schopnosť poraziť v priamom súboji R. Fica bola mizivá. Od tohto by som sa však rád dištancoval a stojím si za názorom, že človek by mal v prvom kole volieb pri širokom spektre kandidátov v prvom rade voliť podľa svojho svedomia a nie ani srdca, či ani rozumu. O kompromisných riešeniach, či „voľbe menšieho zla“ môžeme uvažovať v situáciách, kde nie je na výber, ale nie v prvom kole volieb.
Koho nejednotnosť a neschopnosť sebareflexie teda kritizujem? Môj ukazovák mieri na zvyšných 2 kresťanských kandidátov, ktorí v prvom kole neuspeli. V prvom rade chcem povedať, že si hlboko vážim oboch za to, čo v prospech tejto spoločnosti a krajiny v minulosti vykonali. Avšak vo chvíli, keď mali jedinečnú možnosť pričiniť sa o to, že na Slovensku budeme mať konečne kresťanského prezidenta, obaja zlyhali. Možnosť mať nepopierateľnú zásluhu na tom, že kresťanský kandidát má veľmi reálnu možnosť stať sa prezidentom v stále viac sa sekularizujúcej spoločnosti, avšak oni to odmietli. Možnosť na sklonku svojej bohatej a v mnohom úspešnej politickej kariéry spraviť štátnické gesto, stiahnuť svoju kandidatúru a vyjadriť podporu kandidátovi s reálnou šancou na postup - R. Procházkovi. Inými slovami, osobný prospech bol pre nich väčším dobrom ako reálna možnosť mať v prezidentskom úrade kresťana.
Niekomu sa môže zdať, že v prípade postupu R. Procházku už automaticky predpokladám, že by zvíťazil aj v 2.kole. Som však presvedčený o tom, že by bol pre R. Fica náročnejším súperom ako A. Kiska. R. Procházka je akceptovateľný aj pre mnohých liberálne orientovanejších voličov, čo však neplatí opačne v rovnakej miere pre A. Kisku a jeho prípadnú podporu z kresťanských kruhov. R. Procházka navyše v nejednej debate dokázal, že argumentačne R. Fica jednoznačne prevyšuje a na rozdiel od A. Kisku má jasnú predstavu o svojom pôsobení v úrade a nie je tak jednoducho kompromitovateľný svojou minulosťou – hra „úžerníckou“ kartou je pomerne jednoduchý recept na úspech (bohužiaľ, na Slovensku je to tak...).
Je potrebné si uvedomiť, že politika je „umením možného“. Chápem, že pri voľbe prezidenta by si mnoho ľudí prialo vybrať toho ideálneho kandidáta, ale aj napriek svojmu mladému veku som sa v živote naučil, že len málokedy sa ocitneme v situácii, keď máme na výber úplne ideálnu možnosť. Veľakrát sa ocitáme v situácii, keď musíme zľaviť zo svojich požiadaviek, aby sme dosiahli želaný cieľ – samozrejme, nie za cenu kompromitácie vlastného svedomia – je potrebné pohybovať sa len v mantineloch, ktoré nám naše svedomie povoľuje. Som presvedčený, že z vyše 75 tisíc hlasov, ktoré získali P. Hrušovský a J. Čarnogurský, by minimálne tých, v konečnom zúčtovaní chýbajúcich, 52 tisíc hlasov R. Procházka získal. A o tom, prečo by mal následne v 2. kole proti R. Ficovi reálnu šancu na úspech, som už písal.
Vraví sa, že o víťazoch a porazených často rozhodujú len detaily, či malé rozdiely. Ak by sa J. Čarnogurský a P. Hrušovský niekoľko dní pred voľbami zriekli kandidatúry a vyjadrili svoju podporu R. Procházkovi, na záver ich nepochybne úspešného politického životopisu by si mohli hrdo napísať „vďaka mojej podpore sa prezidentom SR stal kresťanský kandidát“. Namiesto toho však zvíťazilo ich ego a absencia sebareflexie, ktoré im pridali do pomyselného CVčka spojenie „neúspešný kandidát na prezidenta SR“. Ich osobná porážka sa však stáva aj porážkou všetkých kresťanov na Slovensku. Nádej, že by sme mohli mať konečne kresťanského prezidenta, sa rozplynula... Dovidenia o (dúfajme) 5 rokov.
Michal Krčméry
[1] O názoroch R. Procházku na závažné kultúrno-etické témy sa už napísalo viacero článkov. Bez ohľadu na akúkoľvek (des)interpretáciu jeho vyjadrení, o ktorú sa niektorí pokúšajú, sa dlhoročne vyjadruje o potrebe ochrany života od počatia ako aj výsadnom postavení manželstva ako zväzku jedného muža a ženy, ktoré by mal štát takto chrániť.
