Do Ríma s láskou

Zatiaľ posledný film z dielne Woodyho Allena nesie meno „Do Ríma s láskou“. Aj keď som ho ešte nevidel, jeho názov mi je viac než blízky. Od októbra totiž vo večnom meste  študujem na jednej z rímskych univerzít  a chcel by som sa s Vami (po)deliť o moje doterajšie skúsenosti a príhody.   

Môj prvý blog nie je chladnou analýzou tohto, ešte aj v októbri slnečného mesta. Skôr Vám chcem priblížiť moje postrehy zo života, štúdia i z návštev pamiatok, ktorých je tu v Ríme skutočne veľa. Ale už teraz sa priznám, že v ďalších blogoch určite odbočím (ako študent medzinárodných vzťahov) aj k politike – talianskej, slovenskej i tej globálnej.

Moje zážitky z potuliek, o ktorých chcem písať, nie sú ani tak o tom, kde je najlepšia zmrzlina alebo koľko je vstupné na kupolu Baziliky sv. Petra  (hoci, ak máte záujem, rád poskytnem informácie aj takéhoto charakteru:). Skôr Vám chcem napísať, ako vnímam fakt, že každý deň chodím okolo tých majestátnych sakrálnych či svetských architektonických skvostov. Je to zaujímavý pocit, len tak vystúpiť z metra a ocitnúť sa (aj niekoľkokrát za deň) pred Koloseom, či spraviť niekoľko krokov z inej zastávky a už vidím do okna pracovne Sv. Otca či obdivujem veľkoleposť Lateránskej baziliky. A práve o nej Vám chcem teraz niečo napísať. Nebudem ju rozoberať z pohľadu umeleckého, ale skôr ponúknuť jednu analógiu, ktorú vo ne vyvolala.                                                                                        

Keď som minulý týždeň obdivoval práve Laterán (takmer úplná zhoda s priezviskom pána rektora je čisto náhodná:), uvedomil som si, že každý jeden z nás je architektom svojho života a zároveň aj všetkých vzťahov, ktoré vytvárame. Keď píšem všetkých vzťahov, skutočne tým myslím všetky – od tých najdôvernejších až po tie, ktoré máme s ľuďmi, s ktorými sa už možno nikdy nestretneme, no napriek tomu vytvárame určité spoločenstvo – ako napríklad štát. Som to ja, kto nesie zodpovednosť za to, ako tieto vzťahy vypadajú. Chodia ich iní ľudia „obdivovať“ a snažia sa ich napodobniť? A ak v nich vidím ja, ako architekt, nejaké nedostatky, nemôžem už v tejto chvíli začať s  „rekonštrukciou“ nejakej starej šopy na majestátnu baziliky? Možno to všetko znie ako frázy z nejakej „motivational speech“, ale ja sám vidím okolo seba, že to funguje a rád to ukážem na príkladoch:

Väčšinou tu cestujem metrom. Takým pravým - ako z filmov, spĺňa všetky požiadavky. Je tam veľa cestujúcich a málo miesta, dosť frekventované priestory, ktoré sú napriek tomu málo udržiavané a samozrejme fenomén „čím viac ľudí, tým väčšia anonymita“. A hoci je tu každý vo svojom svete, zažil som momenty, kedy sa tie svety, hoci len na chvíľu, preťali.                                                                    

Bol som svedkom toho, ako sa mladý chalan, s neprítomným pohľadom a slúchatkami v ušiach, sám od seba zdvihol zo svojho miesta a ponúkol ho jednej panej, ktorá mu za to bola veľmi vďačná. Alebo ako otec, na ktorého by som to tiež nepovedal, – bol totiž celý potetovaný a mal minimálne deväťdesiat kilov - pomohol svojej malej dcérke von z metra, upravil jej nohavice, a dal jej takú pusu, že tá malá slečna celá žiarila, zobral ju za ruku a spolu s jej mamou išli do sveta. A nakoniec by som rád prispel svojím príbehom aj ja. 

   

Dnes som bol na mestskom úrade Rím IX vybaviť dokumenty, ktoré potrebujem na vydanie iných dokumentov (po tejto skúsenosti začínam písať voľné pokračovanie Hlavy XXII:). Ten úrad už poznám celkom dobre – v priebehu 11-tich dní som tam bol už tretí raz a dnes som tu zažil pravú taliansku hádku. Všetci, ako sme tam v tej veľkej miestnosti boli, sme len mlčky sledovali dve dámy (pracovníčka úradu a jej klientka), ako si dosť nahlas a verejne vymieňali svoje názory – tak, ako sa na demokraciu patrí , veď aj Taliansko je „res pubblica“, čiže vec verejná. Pani mala asi podobnú skúsenosť s ping-pongom po úradoch ako ja a už asi naozaj potrebovala niečo efektívne vybaviť. V tom čase som tiež stál pri okienku a taktiež mi bolo povedané, že opäť musím ísť na úrad, kde som bol pred pár dňami, po tlačivo, ktoré mi vtedy akosi nebolo treba. Majúc v čerstvej pamäti taliansku „respubblicu“, ktorej som bol svedkom, som si povedal, že nemá zmysel byť na tú „moju  paniu za okienkom“ zlý a keď som jej teda poďakoval za informáciu, poprial pekný deň a usmial sa na ňu, mohol som jasne vidieť, ako jej odľahlo, že nedostala „pochvalu“ ako jej kolegyňa.

Všetky tieto „príbehy“ sa odohrali  v priebehu 4-och hodín  a píšem Vám ich preto, aby sme sa nebáli napĺňať to, čo sme sľúbili pri promóciách a teraz máme na jednom z prstov. A nech to neostane len pri tom, my máme viesť k tým „trom slovám“ aj ostatných.  Keď som v úvode spomínal Woodyho posledný film, tak teraz by som si dovolil doplniť jeho názov - nebolo by to „len“ Do Ríma s láskou, ale Do Ríma s dobrom, pravdou, krásou a láskou... A nakoniec jedno tajomstvo – ono to vôbec nie je o Ríme ;) 

Zvonia demokracii do hrobu?

Jednou z horúcich tém na Letnej univerzite na snehu 2011, prvej akcii, na ktorej som sa naživo stretla s KAN, bol prípad pologramotného richňavského starostu a jeho problematickej inaugurácie. V diskusii s ďalšími študentmi sme sa mali vyjadriť, či by výkon volenej funkcie v modernej demokracii mal alebo nemal byť podmienený nejakými podmienkami, napríklad minimálnym vzdelaním.Napriek tomu, že spomínaný prípad bol vďaka jeho medializácii považovaný za dosť škandalózny, neustúpila som ani o piaď zo svojho presvedčenia, stojacom jednou nohou na Periklovi a druhom na Churchillovi, a síce, že demokracia je takmer posvätnou inštitúciou a doterajším vrcholom vývoja bytosti známej ako homo politicus. Že síce zatiaľ nemáme nič lepšie, ale určite by sme nemali ustupovať z tejto horko-ťažko vybojovanej pozície a obmedzovať výkon verejnej moci podmienkami, ktoré jednoznačne nevypovedajú o (ne)kompetentnosti kandidáta pre jeho úrad. Práve to predsa (podľa mňa) odlišuje demokraciu od iných foriem vlády, že je prístupná pre každého. Drvivá väčšina občanov našej republiky demokraciu  chce, preto by sme z nej nemali nikoho vylučovať.

Od tejto diskusie ubehli takmer dva roky, ja som si vyskúšala študentskú politiku, jeden rok v Kolégiu, predčasný pád vlády a následné voľby. V súčasnosti študujem v Českej republike, ktorej politický a verejný život tiež ponúka mnoho podnetov na zamyslenie, a zároveň zobďaleč sledujem radikalizujúcu sa situáciu na Slovensku.

Na základe týchto skúseností a pozorovaní, žiaľ, musím sama sebe vyvrátiť jeden zo svojich najsilnejších argumentov. Zdá sa totiž, že tí, pre ktorých je podľa môjho názoru demokratické zriadenie najväčším víťazstvom a garanciou práv, občania, ju vlastne nechcú.

Ponúkam vám tri konkrétne argumenty:

Po prvé, zažila som fungovanie akademickej samosprávy aj študentskej politiky zvonku aj zvnútra. Po nie celkom pozitívnej skúsenosti na Slovensku som sa v dobrej viere išla minulý týždeň pozrieť na valné zhromaždenie študentskej rady jednej z pražských fakúlt. Ak som na pôde poznačenej pamiatkou Jana Palacha a tradície 17tych novembrov čakala stovky angažovaných študentov, namiesto toho som zažila sklamanie. Z celkového počtu vyše 8000 študentov tejto fakulty sa ich v aule zišlo 50 (slovom: päťdesiat), z toho pätinu tvorili prezentujúci sa kandidáti. Takmer vo všetkých „volebných rečiach“ sa opakovala jedna potreba: študenti o nás nevedia, musíme viac pracovať na našom PR, musíme si získať ich záujem, …

Toto pre mňa nebolo nič nové; táto veta zaznieva ako refrén na každom z parlamentov, senátov, rád či spolkov, ktoré som doteraz mala možnosť zažiť. Evidentne teda takáto forma združovania sa a zastupiteľskej reprezentácie nie je to, čo by oslovovalo široké masy súčasných vysokoškolákov. Ak však pre nich nie je zaujímavá vlastná samospráva, ako budú potom žiadať (a vedieť realizovať) demokraciu v politickej praxi?

Po druhé, znepokojuje ma radikalizujúca sa situácia vo viacerých sférach slovenskej spoločnosti. Mám na mysli pouličné protesty, ktoré sa za posledný rok (v niektorých kalendároch má znamenie gorily) stali dosť populárnymi. Protestujú učitelia, susedia neprispôsobivých občanov, zástancovia neprispôsobivých občanov, obyčajní ľudia, študenti, … Táto záľuba má iste viacero príčin a poukazuje najmä na nefunkčnosť štandardných prostriedkov parlamentnej demokracie (zastupiteľského princípu, nezávislých súdov a úcty k zákonom a ústave (aj) od najvyšších ústavných činiteľov). Sú tu však aj iné zaujímavé faktory. Nátlakové akcie, akými sú protesty, demonštrácie a štrajky, by podľa môjho názoru mali byť krajnými riešeniami v prípade, že štandardné prostriedky rokovania zlyhávajú; resp. by mali tieto rokovania sprevádzať. Stačí si však prečítať napríklad diskusie na facebookovej stránke študentských protestov či zámery podivnej demonštrácie, plánovanej na 17. novembra, pri ktorej si ktosi chce brať späť svoju krajinu. Predstavitelia týchto hnutí, ktorí sa snažia o vyjednávanie a rokovania s predstaviteľmi štátu, sú označovaní za zbabelcov a takmer politických nominantov. Oveľa populárnejšou formou „boja“ je dosť agresívne (zatiaľ našťastie len verbálne) dožadovanie sa svojich ťažko definovateľných požiadaviek; bez použitia vyjednávacích prostriedkov, štandardných v demokratickej krajine.

Po tretie, veľavravným signálom sú výsledky vlaňajších parlamentných volieb na Slovensku, kde SMERu nechýbalo veľa k ústavnej väčšine a aj bez nej pohodlne realizuje svoju politiku, nerušený sladko spiacou opozíciou. Ešte jasnejšie dopadli minulotýždňové krajské voľby v Českej republike. ČSSD a komunisti v nich dosiahli také víťazstvo, z ktorého mnohým behá po chrbte mráz.

Nie je veľmi ťažké vidieť dve príčiny tohto stavu. Prvým je žalostne nízka volebná účasť, ktorá konštantne klesá vlastne už od rozdelenia republík. Nevoliči budú asi namietať, že oni nemajú koho voliť, nechcú sa rozhodovať medzi väčším a menším zlom a pod. Rezignácia a pasivita však nie je dobrou charakteristikou uvedomelého občana a demokrata.

Druhú príčinu je podľa mňa možné čítať v profilácii strán, ktoré sú momentálne také úspešné. Na úkor omeškanej kresťanskej demokracie a čím ďalej, tým ohrozenejšej demokracie občianskej, dlhoročných bášt (československej) demokracie, sa čoraz populárnejšou stáva sociálna demokracia, jej rétori a sľubované istoty. Jej jedinými konkurentmi sú podnikateľské alebo ľudové strany na jedno použitie typu SaS, OĽANO, TOP09, Veci veřejné a pod., ktoré jej však nedokážu vytvoriť dostatočne trvalú a kompetentnú protiváhu.

Málokto už berie do úvahy to, že sľubované istoty sú spravidla naozaj len sľubované a napríklad slovenská čisto ľavicová vláda sa správa pravicovejšie než ktorákoľvek reformná pravicová vláda. Ukazuje to okrem iného na to, že slovenskí (a českí) občania neradi rozmýšľajú sami za seba. Radšej svoje myslenie odovzdajú do rúk nejakej hlasnej istoty, čo by sme mohli považovať za krásny príklad zastupiteľského výkonu moci, keby to bolo prejavom múdrosti, a nie lenivosti a občianskeho nezáujmu.

Popísané príklady poukazujú na to, že demokracia, na akú sme zvyknutí a ktorou tak radi argumentujeme, vychádza z módy. Zdá sa, že nezodpovedá požiadavkám a očakávaniam širokej verejnosti.

Je potom zaujímavé položiť si otázku, čo nás čaká v budúcnosti. Je toto len prechodná kríza, z ktorej sa demokracia uzdraví a vráti sa v plnej sile? Alebo nadišiel čas na nejakú novú formu politického systému?

Na to je sotva 25 rokov po obnovení toho súčasného snáď trochu priskoro. Svedčí teda naša nespokojnosť s demokraciou o tom, že pre Slovensko a Česko nie je vhodným systémom? Alebo ho len realizujú nesprávni ľudia?

Ani ja nemám odpoveď. Pozorujem udalosti okolo seba a snažím sa v nich hľadať ich logiku, resp. nelogickosť. Teraz sa mi však zdá, že svoje pôvodné stanovisko o „nedotknuteľnosti demokracie“ by som dnes veľmi nemala o čo oprieť.

Fyzická a emocionálna hanba - by Karol Wojtyla

Deťurence moje zlaté.

Neviem ako vy, ale tento svoj prvý blog na našom ALUMNI private blogu uverejňujem s obrovskou radosťou. Odkedy som opustil brány Kolégia, nemal som možnosť, ale hlavne silu dokopať sa k písaniu niečoho zmysluplného, tak ako som mal pocit, že sme to robili v KANe. 

Preto je, s istou dávkou predstavivosti, pre mňa symbolické, že aj prvý výtvor z mojej novej školy, môžem "prečítať" aj svojim KAN kolegom.

Okrem iných textov som prišiel do styku aj s knihou Love and Responsibility od Karola Wojtylu. Je to brutálna kniha -  akože fakt pecka. Pár riadkov o jednej téme, ktorá sa v knihe nachádza môžete teda nájsť nižšie.

Enjoy a teším sa na vaše vlastné príspevky alebo komentáre!

mekí

 

What is emotional and physical shame?

What is emotional and physical shamelessness?

Karol Wojtyla is in his book Love and Responsibility trying to show a proper meaning of love. Indeed he does not avoid practical aspect of this real notion of love and he also speaks about ways of behaving which parties who want to reach real love should follow.

Among other terms, which Karol Wojtyla uses to examine this topic, words shame and shamelessness have their place.

In the beginning author describes general characteristics of shame. Of course it is proper to speak only about human shame since other animals are able only to fear (174, 175). This is so because „phenomenon of shame arises when something which .. ought to be private .. becomes public“. But what is important in regards the topic of love is sexual shame which author derives from general definition.

Hence sexual „shame is a tendency .. to conceal sexual values sufficiently to prevent them from obscuring the value of person as such“. (187)

There are two forms of sexual shame : physical and emotional or shame of feelings. (187)

Karol Wojtyla also explains a state of a man when shame is absent – shamelessness. It also can have two forms : physical and emotional.

What is the difference between present (or absent) physical shame and present (or absent) emotional shame?

Physical shame(lessness) usually regards or tries to conceal sexual values of a person themselves. On the contrary emotional shame(lessness) deals 'only' with reactions or feelings which are connected to sexual values.

Then to feel (shame is emotion) physical shame generally saying means that it appears to me that my sexual values are seen by other people and that this 'nakedness' can result in particular actions of other people (internal or external). Object of these actions will be my personality that means that I will be used to reach particular end of another person – most likely pleasure. Shame allows me to hide my sexual values in order to protect my personality.

Physical shamelessness is opposite to this kind of approach. For example pretty woman will try to show her beautiful shapes of body to let men look on her and see in her possible mean to reach sexual pleasure.

Emotional shame deals with reactions on sexual values of other persons. When in case of physical shame the connection was kind of direct – that means an act was immediately followed by consequence – in case of emotional shame a step is added. It regards reactions and feelings of person1 which were arouse by sexual values of person2. To react „healthy“ in this case is to react in such a way that the reaction will not regard person2 as an object for use. For example if a man is sensualy effected by a dancing woman (although she does not know it) his reaction should not encourage her to continue in effecting him and to grasp her sexual values in order to use her. He should rather react in such a way that will make him unable to use her, for example to talk with her about her hobbies or whatever but he should not focus on her sexual values.

In any case (physical and emotional) one should remember that the other person has its own value that means that to degradade the other person for only particular use is not the proper approach.

Opposite to emotional shame is shamelessness of feelings. In example given above emotionally shameless man would give reaction which would show that he sees the dancing woman as a potential object to please his sexual appetite.

Karol Wojtyla says that in order to build a healthy relationship between man and woman shame is a necessary article.

Anyway, it is likely that everybody from his own experience can understand theory of shame which Karol Wojtyla is giving and it seems to me that in 'shame matters' he is not far away from truth.

Andrej Makovník, MMF 1