O prezidentovi a človeku

Predstavme si situáciu, že prezident podpíše zákon na základe ktorého bude možné zhabať niekomu majetok a to z dôvodu, že štát chce cez jeho pozemok postaviť diaľnicu. Ono, ona to nie je až tak ťažká predstava, pretože prezident skutočne takýto zákon podpísal a ten bol následne (až po dvoch rokoch) zrušený Ústavným súdom. Bolo by to spravodlivé?

Poďme ale ďalej, predstavme si situáciu, že môžete byť vysťahovaný zo svojho bytu, pretože štát Vás aktuálne a veľmi akútne potrebuje ako traktoristu niekde na opačnom konci republiky, pričom vôbec nie je podstatné, že ste predtým robili advokáta. Rovnako, ako príklad vyššie i toto sa dialo s podpisom prezidenta. A dnes o tom hovoríme, ako o veľkej nespravodlivosti a krivde, pričom čiastočne majú aspoň tú majetkovú krivdu zmierniť reštitúcie.

Nuž a do tretice si predstavme, štát Vás vyhlási za polovičných občanov, ktorí nemajú rovnaké práva ako ostatní občania a prinúti Vás alebo štát opustiť dobrovoľne, alebo násilne a to vo vagóne. Samozrejme ani v tomto prípade nejde o to, či ste ekonóm alebo riaditeľ veľkého závodu alebo baník. Bolo by to spravodlivé?

Prečo o tom hovorím? No v skutku preto, pretože pravda si zaslúži byť pomenovaná nahlas. A to nielen kvôli nebezpečenstvu sebaklamu, ale i kvôli neúcte k druhým, dnes už zosnulým a zodpovednosti za spoločnosť samotnú.

A o akej pravde to hovorím? O pravde o našich prezidentoch.

Gašparoviča kritizujeme za slovné lapsusy, za kauzu Čentéš, či Zákon o jednorazových opatreniach pri výstavbe diaľnic. Kritika je oprávnená a zaslúžená.

Husák a Svoboda a iní. Tých ani nekritizujeme na úrovni Gašparovič, Schuster a spol., pretože sme absolútne presvedčení, že išlo o tak veľký útlak a neslobodu, že každému je jasné ako to s nimi bolo.

Ostáva Tiso - najmä o ňom má byť tento príspevok.

Tisa nazývame (dnes veľmi distingvovane) rozporuplná postava našich dejín. Nemal na výber, vraj bola taká doba a keby sa nerozhodol pre štát roztrhali by nás iné štáty. Súhlas, možno to tak bolo. Ale, čo to na veci mení?! Referujúc krátkymi historickými faktami – Hitler vydieral a hral hru, ktorá mu vyšla. Iste mal moc, za ním stál strach a pod. Ale bol to vydierač a na to netreba zabúdať. Vydieral zlom.

Tiso sa rozhodol, a my vzhľadom na situáciu a vedomosti, ktoré máme nemôžeme ustúpiť do neurčitej pózy.

Nechcem začať citovať z jeho prejavov, ktoré sú zaznamenané. Poznáte ich. Viete ako postupoval, viete kam odvážal židov. A to je hlavný problém. Ako možno pochybovať o prezidentovi, ktorý vlastných občanov posielal na smrť! (sic!) Že to inak nešlo? A to je problém, či argument? Ak je možné vyviniť sa zo smrti?!

Štátom?!

Nie je to trochu Kajfášov argument – radšej jeden (v tomto prípade viacerí) za štát namiesto národa/štátu samotného?

Kňaz?!

Tiso, ktorý vyznamenal na námestí v Banskej Bystrici nemeckých vojakov po zásahu v Kľaku a Ostrom Grúni. Tiso, ktorý sa nepridal na stranu Slovenského národného povstania.

Tiso, ktorý utiekol do Švajčiarska.

Ak Vám chýba téza na začiatku, tak prichádza na konci  - Tiso nie je rozporuplná postava našich dejín. Tiso bol zlý prezident, ktorý zlyhal a nie raz.

A na záver ešte jedno je potrebné doplniť. To že ho považujem za zlého prezidenta, neznamená, že ho súdim ako človeka. Na to by sme mali pamätať tiež. To bude robiť niekto Iný.

Prečo takáto úvaha?

Lebo tento víkend nebudeme jediní, ktorí budú pochodovať. My so spomienkou na život oni so spomienkou na smrť.

Lebo občas počujeme dezinformácie od ľudí, od ktorých by sme to skrz funkciu a postavenie nečakali.

Lebo je neúctivé zabudnúť.

Juraj Šeliga

O neslávnom výročí

Juraj Šeliga,
KAN Trnava

Dnes je to 65 rokov, čo sa 25. februára 1948 ujala moci v Československu Komunistická strana. A ako málo k tomu stačilo. Nie, na tomto mieste nenájdete analýzu konkrétnych krokov vtedajšieho ZSSR, predstaviteľov Strany, Beneša či Zboru povereníkov. O týchto krokoch a „operáciách“ sa dočítate v učebniciach dejepisu.

O inom chcem. 

O tom, ako zopár statočných dokázalo prekonať veľké zlo. Ako skutočná viera zachránila životy mnohých a pomohla národu a ako málo si pamätáme.

Na to, aby komunisti prebrali moc nebolo potrebné veľa, okrem vyhratej vojny (čo je historický fakt) im pomohlo aj zopár ľudských (kolektívnych i individuálnych) zlyhaní, ktoré sa akosi v pravidelnej perióde opakujú.

Strach zo slobody – zápas o slobodu neskončil posledným výstrelom vojny, tam práve začal a stále pokračuje. Lebo sloboda znamená možnosť hlásať i bludy. Bludy, ktoré chceme počuť, v ktorých hľadáme utešenie, ktoré keď nenájdu uši a srdce do ktorých sa vryjú zaniknú.

Strach z utrpenia – všetko dobré a krásne sa rodí v pote a slzách človeka, rodiny, národa. Túžba po ľahkom živote, pre ktorý človek nemusí nič obetovať bola vždy klamstvom.

Vyhorenie viery – je tragédiou ak Katolícky kňaz vozí židov do koncentračných táborov. Je smútkom a hanbou generácie, ak nie je schopná priznať, že dôstojnosť človeka je na prvom mieste, pred majetkom, že viera nie je naviazaná na jedného Kňaza a pár mocných, že viera je viac ako len priestor a čas. Tá skutočná viera. Tá mala odmietnuť Kňaza aj Hviezdu. 

Strata zodpovednosti – otázka zodpovednosti jednotlivca, za seba, za suseda, spoločnosť je v priamej úmere k stavu samotnej spoločnosti. Vtedy aj dnes.

Strach z ťažkej a poctivej práce – boli to lacné sľuby a zbabelosť, ktoré mnohých stáli dedičstvá generácií.

A tých PÁR STATOČNÝCH – slobodných v pravde - verili, bojovali a trpeli. Bol to opak národa, ktorý prijal klamstvo. Opak doby, ktorá retušovala pánov s baranicami. Pár, ktorí boli neviditeľní a predsa zachránili mnohých.

A mnoho iného.

Iste, nie sú to tie nepriestrelné argumenty, ani náboženské pravdy. Len pár poznámok.

Aby som nezabudol.

Aby sa nezabudlo.

Juraj Šeliga