O prezidentovi a človeku

Predstavme si situáciu, že prezident podpíše zákon na základe ktorého bude možné zhabať niekomu majetok a to z dôvodu, že štát chce cez jeho pozemok postaviť diaľnicu. Ono, ona to nie je až tak ťažká predstava, pretože prezident skutočne takýto zákon podpísal a ten bol následne (až po dvoch rokoch) zrušený Ústavným súdom. Bolo by to spravodlivé?

Poďme ale ďalej, predstavme si situáciu, že môžete byť vysťahovaný zo svojho bytu, pretože štát Vás aktuálne a veľmi akútne potrebuje ako traktoristu niekde na opačnom konci republiky, pričom vôbec nie je podstatné, že ste predtým robili advokáta. Rovnako, ako príklad vyššie i toto sa dialo s podpisom prezidenta. A dnes o tom hovoríme, ako o veľkej nespravodlivosti a krivde, pričom čiastočne majú aspoň tú majetkovú krivdu zmierniť reštitúcie.

Nuž a do tretice si predstavme, štát Vás vyhlási za polovičných občanov, ktorí nemajú rovnaké práva ako ostatní občania a prinúti Vás alebo štát opustiť dobrovoľne, alebo násilne a to vo vagóne. Samozrejme ani v tomto prípade nejde o to, či ste ekonóm alebo riaditeľ veľkého závodu alebo baník. Bolo by to spravodlivé?

Prečo o tom hovorím? No v skutku preto, pretože pravda si zaslúži byť pomenovaná nahlas. A to nielen kvôli nebezpečenstvu sebaklamu, ale i kvôli neúcte k druhým, dnes už zosnulým a zodpovednosti za spoločnosť samotnú.

A o akej pravde to hovorím? O pravde o našich prezidentoch.

Gašparoviča kritizujeme za slovné lapsusy, za kauzu Čentéš, či Zákon o jednorazových opatreniach pri výstavbe diaľnic. Kritika je oprávnená a zaslúžená.

Husák a Svoboda a iní. Tých ani nekritizujeme na úrovni Gašparovič, Schuster a spol., pretože sme absolútne presvedčení, že išlo o tak veľký útlak a neslobodu, že každému je jasné ako to s nimi bolo.

Ostáva Tiso - najmä o ňom má byť tento príspevok.

Tisa nazývame (dnes veľmi distingvovane) rozporuplná postava našich dejín. Nemal na výber, vraj bola taká doba a keby sa nerozhodol pre štát roztrhali by nás iné štáty. Súhlas, možno to tak bolo. Ale, čo to na veci mení?! Referujúc krátkymi historickými faktami – Hitler vydieral a hral hru, ktorá mu vyšla. Iste mal moc, za ním stál strach a pod. Ale bol to vydierač a na to netreba zabúdať. Vydieral zlom.

Tiso sa rozhodol, a my vzhľadom na situáciu a vedomosti, ktoré máme nemôžeme ustúpiť do neurčitej pózy.

Nechcem začať citovať z jeho prejavov, ktoré sú zaznamenané. Poznáte ich. Viete ako postupoval, viete kam odvážal židov. A to je hlavný problém. Ako možno pochybovať o prezidentovi, ktorý vlastných občanov posielal na smrť! (sic!) Že to inak nešlo? A to je problém, či argument? Ak je možné vyviniť sa zo smrti?!

Štátom?!

Nie je to trochu Kajfášov argument – radšej jeden (v tomto prípade viacerí) za štát namiesto národa/štátu samotného?

Kňaz?!

Tiso, ktorý vyznamenal na námestí v Banskej Bystrici nemeckých vojakov po zásahu v Kľaku a Ostrom Grúni. Tiso, ktorý sa nepridal na stranu Slovenského národného povstania.

Tiso, ktorý utiekol do Švajčiarska.

Ak Vám chýba téza na začiatku, tak prichádza na konci  - Tiso nie je rozporuplná postava našich dejín. Tiso bol zlý prezident, ktorý zlyhal a nie raz.

A na záver ešte jedno je potrebné doplniť. To že ho považujem za zlého prezidenta, neznamená, že ho súdim ako človeka. Na to by sme mali pamätať tiež. To bude robiť niekto Iný.

Prečo takáto úvaha?

Lebo tento víkend nebudeme jediní, ktorí budú pochodovať. My so spomienkou na život oni so spomienkou na smrť.

Lebo občas počujeme dezinformácie od ľudí, od ktorých by sme to skrz funkciu a postavenie nečakali.

Lebo je neúctivé zabudnúť.

Juraj Šeliga

O neslávnom výročí

Juraj Šeliga,
KAN Trnava

Dnes je to 65 rokov, čo sa 25. februára 1948 ujala moci v Československu Komunistická strana. A ako málo k tomu stačilo. Nie, na tomto mieste nenájdete analýzu konkrétnych krokov vtedajšieho ZSSR, predstaviteľov Strany, Beneša či Zboru povereníkov. O týchto krokoch a „operáciách“ sa dočítate v učebniciach dejepisu.

O inom chcem. 

O tom, ako zopár statočných dokázalo prekonať veľké zlo. Ako skutočná viera zachránila životy mnohých a pomohla národu a ako málo si pamätáme.

Na to, aby komunisti prebrali moc nebolo potrebné veľa, okrem vyhratej vojny (čo je historický fakt) im pomohlo aj zopár ľudských (kolektívnych i individuálnych) zlyhaní, ktoré sa akosi v pravidelnej perióde opakujú.

Strach zo slobody – zápas o slobodu neskončil posledným výstrelom vojny, tam práve začal a stále pokračuje. Lebo sloboda znamená možnosť hlásať i bludy. Bludy, ktoré chceme počuť, v ktorých hľadáme utešenie, ktoré keď nenájdu uši a srdce do ktorých sa vryjú zaniknú.

Strach z utrpenia – všetko dobré a krásne sa rodí v pote a slzách človeka, rodiny, národa. Túžba po ľahkom živote, pre ktorý človek nemusí nič obetovať bola vždy klamstvom.

Vyhorenie viery – je tragédiou ak Katolícky kňaz vozí židov do koncentračných táborov. Je smútkom a hanbou generácie, ak nie je schopná priznať, že dôstojnosť človeka je na prvom mieste, pred majetkom, že viera nie je naviazaná na jedného Kňaza a pár mocných, že viera je viac ako len priestor a čas. Tá skutočná viera. Tá mala odmietnuť Kňaza aj Hviezdu. 

Strata zodpovednosti – otázka zodpovednosti jednotlivca, za seba, za suseda, spoločnosť je v priamej úmere k stavu samotnej spoločnosti. Vtedy aj dnes.

Strach z ťažkej a poctivej práce – boli to lacné sľuby a zbabelosť, ktoré mnohých stáli dedičstvá generácií.

A tých PÁR STATOČNÝCH – slobodných v pravde - verili, bojovali a trpeli. Bol to opak národa, ktorý prijal klamstvo. Opak doby, ktorá retušovala pánov s baranicami. Pár, ktorí boli neviditeľní a predsa zachránili mnohých.

A mnoho iného.

Iste, nie sú to tie nepriestrelné argumenty, ani náboženské pravdy. Len pár poznámok.

Aby som nezabudol.

Aby sa nezabudlo.

Juraj Šeliga

Demokracia je hrozne ťažká vec

Keď som pred pár týždňami písala svoj prvý blog o demokracii, kládla som v ňom otázky predovšetkým sama sebe. Pýtala som sa, či naša túžba po demokracii je skutočná alebo len deklaratívna a či naše správanie nevypovedá o tom, že o politickom smerovaní svojho mesta, okresu, krajiny či Európy vlastne rozhodovať nechceme.

O niekoľko dní neskôr na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe predstavovala svoju novú knihu Madeleine Albrightová. Názory na ňu samotnú sa aj v Čechách rôznia, nikto však asi nemôže spochybniť fakt, že sa stala jedným z najvýznamnejších československých rodákov a v priestore svetovej politiky to dotiahla určite naďalej (nehovoriac o tom, že bola prvou ženou na čele amerického ministerstva zahraničných vecí vôbec). Aj keď odhliadneme od obsahu jej postojov a politiky, samotné jej skúsenosti a postavenie jej dávajú právo kvalifikovane sa vyjadrovať k politickým dejinám 20. storočia nielen teoreticky, ale aj osobne: Albrightová priamo či sprostredkovane zažila predvojnovú demokratickú ČSR, nacistickú aj komunistickú totalitu, na ktoré sa navyše (a na rozdiel od nás) dokáže dívať očami amerického politika.  

V diskusii, ktorá nasledovala po prezentácii, Madeleine Albrightová vážne aj vtipne odpovedala na mnohé otázky. Mimoriadne vážna však bola jej odpoveď na otázku, čo si myslí o vývoji v strednej Európe po r. 1989: „Demokracie je hrozně těžká věc,“ povedala.

Ďalšími kamienkami, ktoré dopĺňajú moju mozaiku o demokracii, je paralelné štúdium dejín Nemecka medzi svetovými vojnami a príprava materiálov k mojej diplomovke, ktorá sa viaže na československé dejiny v r. 1945-1948. V oboch prípadoch v priebehu neuveriteľne krátkeho času došlo k premene viac alebo menej fungujúcej demokracie na desivú totalitu. Podotýkam, že v oboch prípadoch zostala formálne platná demokratická ústava: nemecká weimarská ústava de facto platila do r. 1945 a v Československu bola nová ústava prijatá až v r. 1960.

Ako je to možné? Nie je platná demokratická ústava dostatočnou garanciou pre demokraciu samotnú?

Ak som v predchádzajúcom blogu naznačovala, že demokraciu nechceme, možno som sa nevyjadrila presne. Nie je potrebné, aby sme demokraciu nechceli, úplne stačí, ak ju nebudeme chcieť dostatočne. Základným atribútom demokracie (a – priznajme si – asi jedinou serióznou výhodou oproti iným politickým formám) je ustavičná možnosť zmeny. Ak sa na skok vrátim k Albrightovej, „nie je tragédiou, ak voľby dopadnú zle. Lebo vždy budú ďalšie voľby. Zle je vtedy, ak nie sú žiadne ďalšie voľby.“

Ani v Nemecku, ani v Československu nebola totalita nastolená sčista-jasna násilím. To, že vôbec mohlo dôjsť k „prevzatiu moci“, resp. k „víťaznému Februáru“, roky predtým dláždila agresivita nacistov, resp. komunistov, a paralelné ustupovanie demokraticky zmýšľajúcich politikov a občanov. Ešte v 30tych rokoch si z Hitlera Voskovec a Werich vo veľkom uťahovali. Európski politici z neho mali pozitívny dojem. Nemecko na čele s prezidentom Hingenburgom ho chcelo „skrotiť“. A pritom si nevšimli, ako sa postupne jednotlivé články ústavy zneužívajú a moc sa kumuluje v rukách, do ktorých nepatrí. Keď potom Hitler začal ústavu priamo porušovať obmedzovaním občianskych a politických práv Židov, komunistov a ďalších, nebolo už cesty späť. To isté sa stalo v Československu.

A napokon, je to tak vždy. Rímske cisárstvo bolo tiež po stáročia formálne vyhlasované za republiku. Malo dokonca aj senát (hoci Caligula za senátora menoval napr. svojho koňa). Prvému cisárovi Augustovi sa takto podarilo rozleptať najdokonalejšie a najpremyslenejšie protiautoritárske politické zriadenie, aké kedy jestvovalo.

Vo všetkých prípadoch sa demokrati – ako známa žaba z bájky – uvarili, a ani si to nevšimli.

Ako to teda myslela madam Albrightová s „hrozne ťažkou demokraciou“? Budem pokračovať v jej citovaní: „Demokracia je hrozne ťažká vec. Nie je zodpovedné priviesť ju na svet a potom sa o ňu nestarať. Demokracia potrebuje občanov, ktorí sa o ňu budú starať.“

Ako príklad uviedla ukrajinskú oranžovú revolúciu: tam demokracia skončila skôr, než začala, a to len preto, že nad vôľou poriadne sa o ňu postarať zvíťazila túžba po moci a osobné spory medzi jej „rodičmi“.

Čo tento historický exkurz hovorí nám, nechávam na zváženie každého. Pevne verím, že časy totalít už máme za sebou a minimálne z ekonomických dôvodov každému viac vyhovuje hoci iluzívna, ale demokracia. Predsa však stojí za zamyslenie, že v čase, keď si pripomíname 23. výročie získania slobody a demokracie, už v našom štáte ústavu (hoci demokratickú) nemá kto brániť. Že si z nej najvyšší ústavní činitelia robia trhací kalendár a neexistuje sila, ktorá by im v tom zabránila. Veď kto by to mohol urobiť? Prezident? Vláda? Parlament? Najvyšší súd? Generálny prokurátor? Ústavný súd?!

Možno tvrdé slová, ale faktom je, že demokratický charakter našej krajiny dnes závisí jedine od toho, že sa ešte nikto z nich nerozhodol zmeniť ho na nedemokratický. Keby sa tak rozhodol, neexistuje politický spôsob, ako mu v tom zabrániť. Ak – ak sa o svoju demokraciu nezačneme poriadne starať sami.

A niekoľko pozitívnych slov na záver. Prezident Masaryk pri podpisovaní československej ústavy v r. 1920 povedal, že na vypestovanie skutočnej demokracie bude treba päťdesiat rokov ničím nerušeného mieru. Jemu to dopriate nebolo. My už takmer polovicu tohto času máme za sebou. Verím teda, že sa budeme vedieť zodpovednejšie starať o demokraciu, pri ktorej „pôrode“ si mnohí toľko vytrpeli. Ak kvôli ničomu inému, tak aspoň z úcty a vďačnosti voči nim… 

http://www.youtube.com/watch?v=GIpyGQxa2ZY&feature=related

Alternatíva k priamej demokracii

Michal Čop je absolvent 3. ročníka KAN v Trnave a prispieva svojou esejou, ktorú pôvodne prezentoval v októbri na oslave 10. výročia SLH. Prosí vás o spätnú väzbu, aby mohol príspevok ešte upraviť predtým, ako bude uverejnený v zborníku. Odporúčam vás aj na jeho blog http://www.postoy.sk/node/3835. 

                    „Demokracie rozkvéta, viď s kozmetickou vadou...“ spieva český pesničkár Karel Kryl v jednej zo svojich piesní. Mnoho ľudí má v súčasnosti podobný pocit. Pravdepodobne sa niekde stala chyba. Ale kde? Zdá sa, že hore, medzi politikmi. Ja sa však opovažujem tvrdiť, že chyba sa stala rovnako aj dole, medzi občanmi. Tí totiž v demokratických režimoch vládnu. Alebo už neplatí, že demokracia je vládou ľudu? Výzvou pre kresťanov, v politickej oblasti je preto zabezpečiť vyšší podiel občanov na vládnutí.                           

                       Po prečítaní predchádzajúcich riadkov asi aj vám napadlo, že náš problém sa dá vyriešiť pomerne jednoducho: Väčším zapojením ľudí do rozhodovacích procesov. Súhlasím. Zároveň však tvrdím, že tu nemôžeme ukončiť esej a náš problém považovať za vyriešený. Rovnako dôležité, ako toto zistenie je zistiť aj to, akým spôsobom by sa navrátenie moci ľudu malo uskutočniť. Domnievam sa totiž, že táto oblasť v sebe skrýva viacero problémov a preto je potrebné sa im rozsiahlejšie venovať.   

                         Ako najjednoduchšie riešenie vrátenia moci ľudu sa ponúka možnosť uzákoniť povinnosť voliť všetko, čo sa len zvoliť dá, spoločne si napísať ústavu a dať ľuďom možnosť predkladať zákony. A to všetko dokonca prostredníctvom internetu. Podobné iniciatívy sú v dnešnej dobe veľmi populárne a uchyľujú sa k nim dokonca i donedávna seriózne vyzerajúci politici. No nie je toto ričenie príliš utopické? Či v horšom prípade populistické? Treba si totiž uvedomiť, že uvalenie takýchto povinností na občanov by znamenalo uvalenie neprimeranej záťaže na ich plecia. Ak sa na to pozrieme z blízka zistíme, že v budúcnosti by musel každý z nás rozhodovať o prijatí rozsiahlych dokumentov, z ktorých mnohé majú niekoľko tisíc strán, a sú úzko špecializované. Ja osobne by som sa nikdy nechcel dostať do situácie, že by som po tom, ako prídem po ôsmych hodinách z práce musel namiesto venovania sa rodine študovať mnohostranové dokumenty, trebárs o nových mechanizmoch riadenia jadrových elektrárni, a neskôr pomocou môjho úplne nekompetentného hlasovania preberať na seba zodpovednosť za budúcnosť jadrovej energetiky. Rovnako nechcem voliť sudcov, prokurátorov, predsedov úradov, či dokonca riaditeľov štátnych podnikov. Nemyslím si, totiž, že predvolebná kampaň je prostriedkom, ktorý dokáže vybrať najvhodnejšieho kandidáta, nemyslím si, že väčšina dokáže stále učiniť najlepšie rozhodnutie a rovnako si nemyslím, že sudcovia, prokurátori, či štátni úradníci by pracovali lepšie, ak by boli volení. Práve naopak, predpokladám, že by tak boli nútení robiť najmä to, čo by im prinieslo úspech vo voľbách.       

                Riešenie je teda zložitejšie. Našou úlohou totiž nie je nájsť väčšinu, alebo priemer vôle ľudu. Našou úlohou je nájsť spôsob, ako činiť také rozhodnutia, ktoré by nikoho nepoškodzovali, neznižovali slobodu jednotlivcov a zároveň by znamenali čo najlepšie rozhodnutie v prospech spoločného dobra. Len tak sa totiž neodkloníme od cesty slobody a demokracie, ktorú si naša spoločnosť vybojovala v zimných mesiacoch na prelome rokov 1989/90 a ktorú buduje doteraz.

   Ako sa však k takému riešeniu dopracovať? Prvý, kto ucelene sformuloval odpoveď na túto otázku bol podľa mojich zistení Ambrogio Damiano Achille Ratti, známy skôr ako pápež  Pius XI. Ten vo svojej encyklike Quadragesimo Anno okrem iného formuluje aj koncept subsidiarity. Píše: „Ak je nepovolené odobrať jednotlivcom to, čo môžu vykonávať vlastnými silami a vlastným úsilím, a prideliť to spoločenstvu, tak je nespravodlivé preniesť na väčšiu a vyššiu spoločnosť to, čo môžu vykonávať menšie a nižšie spoločenstvá“ Aj pápežovo tvrdenie teda môže vyviesť z omylu tých, ktorí by chceli dať všetko do rúk všetkých. Z uvedeného citátu ďalej vyplýva, že moc na to, aby nebola zneužívaná musí byť rozptýlená. Nemá sa však ocitnúť v rukách jednotlivcov, ale musí byť najmä v rukách malých spoločenstiev. Ak si tie vedia spravovať svoje problémy sami, štát by sa do týchto záležitostí nemal miešať. Tento vzorec by však mal platiť aj opačným smerom. Ako hovorí Konferencia biskupov Slovenska: „Subsidiarita má dva rozmery: menšiemu, nižšiemu spoločenstvu sa nemá zhora odobrať kompetencia, pokiaľ ju dokáže zvládnuť. V prípade, že daný problém nedokáže vyriešiť, väčšie či vyššie spoločenstvo mu má podať pomocnú ruku.“ V politickej oblasti to znamená, že štát, teda politici, budú podporovať vznik a pôsobenie rôznych občianskych spoločenstiev. Navyše budú týmto spoločenstvám pomáhať presadzovať ich požiadavky a budú ich prizývať do diskusie v otázkach, ktoré sa ich týkajú.              

                Skúsme si to teda predstaviť v praxi. Môj sused je hlboko sociálne cítiaci človek a preto sa rozhodne stať členom organizácie, ktorá sa stará o zaostalé rómske komunity. Okrem toho, že v rámci tohto spoločenstva pracuje s týmito komunitami, zúčastňuje sa aj konferencií k danej problematike, dokonca podobné podujatia organizuje a sám študuje rôzne materiály, ktoré mu pri práci pomáhajú. Štát na základe princípu subsidiarity fungovanie tejto organizácie podporuje. Neostáva však len pri tom. V prípade, že vláda vidí, že je potrebné riešiť rómsku problematiku na celoštátnej úrovni, prizve  spoločenstvo môjho suseda, aby sa spoločne s ďalšími organizáciami, ktoré sa venujú danej problematike, ale aj štátnymi orgánmi pomáhalo pri príprave novej legislatívy. Môj sused tak získava možnosť spolupodieľať sa na vládnutí v oblasti na ktorú je odborníkom a na ktorej správnom riešení mu záleží. Z takéhoto postupu však profituje aj spoločnosť omnoho viac, ako keby bola do riešenia rómskej problematiky zahrnutá široká verejnosť. Legislatívu totiž v tomto prípade formujú osoby, ktoré nie sú poznačené predsudkami, riešenie danej problematiky ich zaujíma a taktiež majú v danej oblasti potrebné vedomosti. Zároveň sa nepotrebujú nikomu zalíškať, a dbajú o to, aby sa problematika vyriešila čo najlepšie pre všetky strany. 

                Princíp subsidiarity nám tak umožňuje rozptyl moci a zároveň sa vyrovnáva s problémom neadresnosti, ktorým trpela úvaha, ktorá demokraciu chápala ako vládu všetkých nad všetkým. Uplatňovanie princípu subsidiarity však navyše zabezpečuje aj užšie spojenie medzi politikmi a bežnými občanmi. Politika tak už nie je len niečo, čo sa odohráva tam hore, akoby na nebesiach, na čo obyčajný ľudia nemajú dosah, ale predovšetkým plní požiadavky občanov. Stáva sa teda skutočnou vládou ľudu. Taktiež tu odpadáva problém neodbornosti. Debaty, ktoré sa v týchto spoločenstvách odohrávajú sú totiž často krát vedené množstvom členov, ktorí sa o danú problematiku odborne zaujímajú. V diskusii sa navyše požiadavky spoločenstva zbavujú zbytočných záťaží a na politickú scénu sa dostávajú čo najlepšie naformulované a odborne prediskutované.

                Problém uplatňovania konceptu subsidiarity v politike však nastáva ak v štáte neexistujú spoločenstvá, ktoré by štát musel brať na zreteľ, poprípade mohol prizvať do debaty. Samotným politikom takáto situácia zas až tak nemusí prekážať. Nie sú totiž vystavení občianskej kontrole a nemusia hájiť záujmy menej zaujímavých, či málo početných skupín obyvateľstva. Demokracia sa však v takýchto prípadoch mení na tyraniu väčšiny, či priemeru, alebo na oligarchiu. 

                    Úlohou zodpovedných občanov je preto vytvárať malé spoločenstvá, ktoré môžu v konečnom dôsledku zmeniť tvár našej demokracie. Samozrejme kresťania nie sú výnimkou. Aj nám by malo záležať na tom, aby sme v našej vlasti vytvorili fungujúci politický systém. Obzvlášť ak sa jedná o systém demokratický, ktorý sa v dnešnej dobe javí, ako najlepší na realizáciu nie len súkromného, ale aj spoločného dobra. Aj nám by malo záležať na tom, aby sme v politike, a teda aj v spoločnosti mali svoje slovo, aby naše záujmy niekto zastupoval a aby sme boli vnímaní ako rešpektovaní partneri. Rovnako by nám malo záležať na tom, aby mal takéto práva každý občan nášho štátu. 

                   Spoločnou víziou všetkých občanov Slovenska by teda malo byť väčšie zapojenie ľudí do politického rozhodovania pomocou princípu subsidiarity. Jeho uplatnenie totiž zabezpečuje rozptyl moci, rozumnú mieru medzi zapojením občanov do politiky a koncentráciou politickej moci. Zároveň umožňuje zachovanie slobody jednotlivca, vysporadúva sa s problémami neodbornosti a neadresnosti. Uplatnenie princípu subsidiarity teda vedie spoločnosť k jej pravému cieľu, teda k spoločnému dobru.

               Moju prácu som začínal slovami Karla Kryla. Zakončiť by som ju však chcel slovami Františka Mikloška, ktorými sa on sám na jednej besede snažil vysvetliť ako je možné, že v marci 1988 prišlo na sviečkovú manifestáciu tak veľa ľudí. Snáď jeho slová aspoň obmäkčia odporcov mojej tézy. Takže František Mikloško vtedy povedal:  „Tie tisícky ľudí na námestí, to neprišlo len tak, to bola dlhoročná práca v malých spoločenstvách.“  

Zvonia demokracii do hrobu?

Jednou z horúcich tém na Letnej univerzite na snehu 2011, prvej akcii, na ktorej som sa naživo stretla s KAN, bol prípad pologramotného richňavského starostu a jeho problematickej inaugurácie. V diskusii s ďalšími študentmi sme sa mali vyjadriť, či by výkon volenej funkcie v modernej demokracii mal alebo nemal byť podmienený nejakými podmienkami, napríklad minimálnym vzdelaním.Napriek tomu, že spomínaný prípad bol vďaka jeho medializácii považovaný za dosť škandalózny, neustúpila som ani o piaď zo svojho presvedčenia, stojacom jednou nohou na Periklovi a druhom na Churchillovi, a síce, že demokracia je takmer posvätnou inštitúciou a doterajším vrcholom vývoja bytosti známej ako homo politicus. Že síce zatiaľ nemáme nič lepšie, ale určite by sme nemali ustupovať z tejto horko-ťažko vybojovanej pozície a obmedzovať výkon verejnej moci podmienkami, ktoré jednoznačne nevypovedajú o (ne)kompetentnosti kandidáta pre jeho úrad. Práve to predsa (podľa mňa) odlišuje demokraciu od iných foriem vlády, že je prístupná pre každého. Drvivá väčšina občanov našej republiky demokraciu  chce, preto by sme z nej nemali nikoho vylučovať.

Od tejto diskusie ubehli takmer dva roky, ja som si vyskúšala študentskú politiku, jeden rok v Kolégiu, predčasný pád vlády a následné voľby. V súčasnosti študujem v Českej republike, ktorej politický a verejný život tiež ponúka mnoho podnetov na zamyslenie, a zároveň zobďaleč sledujem radikalizujúcu sa situáciu na Slovensku.

Na základe týchto skúseností a pozorovaní, žiaľ, musím sama sebe vyvrátiť jeden zo svojich najsilnejších argumentov. Zdá sa totiž, že tí, pre ktorých je podľa môjho názoru demokratické zriadenie najväčším víťazstvom a garanciou práv, občania, ju vlastne nechcú.

Ponúkam vám tri konkrétne argumenty:

Po prvé, zažila som fungovanie akademickej samosprávy aj študentskej politiky zvonku aj zvnútra. Po nie celkom pozitívnej skúsenosti na Slovensku som sa v dobrej viere išla minulý týždeň pozrieť na valné zhromaždenie študentskej rady jednej z pražských fakúlt. Ak som na pôde poznačenej pamiatkou Jana Palacha a tradície 17tych novembrov čakala stovky angažovaných študentov, namiesto toho som zažila sklamanie. Z celkového počtu vyše 8000 študentov tejto fakulty sa ich v aule zišlo 50 (slovom: päťdesiat), z toho pätinu tvorili prezentujúci sa kandidáti. Takmer vo všetkých „volebných rečiach“ sa opakovala jedna potreba: študenti o nás nevedia, musíme viac pracovať na našom PR, musíme si získať ich záujem, …

Toto pre mňa nebolo nič nové; táto veta zaznieva ako refrén na každom z parlamentov, senátov, rád či spolkov, ktoré som doteraz mala možnosť zažiť. Evidentne teda takáto forma združovania sa a zastupiteľskej reprezentácie nie je to, čo by oslovovalo široké masy súčasných vysokoškolákov. Ak však pre nich nie je zaujímavá vlastná samospráva, ako budú potom žiadať (a vedieť realizovať) demokraciu v politickej praxi?

Po druhé, znepokojuje ma radikalizujúca sa situácia vo viacerých sférach slovenskej spoločnosti. Mám na mysli pouličné protesty, ktoré sa za posledný rok (v niektorých kalendároch má znamenie gorily) stali dosť populárnymi. Protestujú učitelia, susedia neprispôsobivých občanov, zástancovia neprispôsobivých občanov, obyčajní ľudia, študenti, … Táto záľuba má iste viacero príčin a poukazuje najmä na nefunkčnosť štandardných prostriedkov parlamentnej demokracie (zastupiteľského princípu, nezávislých súdov a úcty k zákonom a ústave (aj) od najvyšších ústavných činiteľov). Sú tu však aj iné zaujímavé faktory. Nátlakové akcie, akými sú protesty, demonštrácie a štrajky, by podľa môjho názoru mali byť krajnými riešeniami v prípade, že štandardné prostriedky rokovania zlyhávajú; resp. by mali tieto rokovania sprevádzať. Stačí si však prečítať napríklad diskusie na facebookovej stránke študentských protestov či zámery podivnej demonštrácie, plánovanej na 17. novembra, pri ktorej si ktosi chce brať späť svoju krajinu. Predstavitelia týchto hnutí, ktorí sa snažia o vyjednávanie a rokovania s predstaviteľmi štátu, sú označovaní za zbabelcov a takmer politických nominantov. Oveľa populárnejšou formou „boja“ je dosť agresívne (zatiaľ našťastie len verbálne) dožadovanie sa svojich ťažko definovateľných požiadaviek; bez použitia vyjednávacích prostriedkov, štandardných v demokratickej krajine.

Po tretie, veľavravným signálom sú výsledky vlaňajších parlamentných volieb na Slovensku, kde SMERu nechýbalo veľa k ústavnej väčšine a aj bez nej pohodlne realizuje svoju politiku, nerušený sladko spiacou opozíciou. Ešte jasnejšie dopadli minulotýždňové krajské voľby v Českej republike. ČSSD a komunisti v nich dosiahli také víťazstvo, z ktorého mnohým behá po chrbte mráz.

Nie je veľmi ťažké vidieť dve príčiny tohto stavu. Prvým je žalostne nízka volebná účasť, ktorá konštantne klesá vlastne už od rozdelenia republík. Nevoliči budú asi namietať, že oni nemajú koho voliť, nechcú sa rozhodovať medzi väčším a menším zlom a pod. Rezignácia a pasivita však nie je dobrou charakteristikou uvedomelého občana a demokrata.

Druhú príčinu je podľa mňa možné čítať v profilácii strán, ktoré sú momentálne také úspešné. Na úkor omeškanej kresťanskej demokracie a čím ďalej, tým ohrozenejšej demokracie občianskej, dlhoročných bášt (československej) demokracie, sa čoraz populárnejšou stáva sociálna demokracia, jej rétori a sľubované istoty. Jej jedinými konkurentmi sú podnikateľské alebo ľudové strany na jedno použitie typu SaS, OĽANO, TOP09, Veci veřejné a pod., ktoré jej však nedokážu vytvoriť dostatočne trvalú a kompetentnú protiváhu.

Málokto už berie do úvahy to, že sľubované istoty sú spravidla naozaj len sľubované a napríklad slovenská čisto ľavicová vláda sa správa pravicovejšie než ktorákoľvek reformná pravicová vláda. Ukazuje to okrem iného na to, že slovenskí (a českí) občania neradi rozmýšľajú sami za seba. Radšej svoje myslenie odovzdajú do rúk nejakej hlasnej istoty, čo by sme mohli považovať za krásny príklad zastupiteľského výkonu moci, keby to bolo prejavom múdrosti, a nie lenivosti a občianskeho nezáujmu.

Popísané príklady poukazujú na to, že demokracia, na akú sme zvyknutí a ktorou tak radi argumentujeme, vychádza z módy. Zdá sa, že nezodpovedá požiadavkám a očakávaniam širokej verejnosti.

Je potom zaujímavé položiť si otázku, čo nás čaká v budúcnosti. Je toto len prechodná kríza, z ktorej sa demokracia uzdraví a vráti sa v plnej sile? Alebo nadišiel čas na nejakú novú formu politického systému?

Na to je sotva 25 rokov po obnovení toho súčasného snáď trochu priskoro. Svedčí teda naša nespokojnosť s demokraciou o tom, že pre Slovensko a Česko nie je vhodným systémom? Alebo ho len realizujú nesprávni ľudia?

Ani ja nemám odpoveď. Pozorujem udalosti okolo seba a snažím sa v nich hľadať ich logiku, resp. nelogickosť. Teraz sa mi však zdá, že svoje pôvodné stanovisko o „nedotknuteľnosti demokracie“ by som dnes veľmi nemala o čo oprieť.