Krakow- viac ako krowky

Po pol roku v Kolumbii a následných 3 mesiacoch v Indii som sa cítila nasýtená, priam až presýtená cudzinou a tak som sa rozhodla plánovanú 3 mesačnú letnú stáž v Rusku zrušiť. Predo mnou bolo celé leto... 

Vrátila som sa teda k mailu od rektora Martina s ponukami letných škôl a dúfala, že aspoň niektoré termíny prihlášok budú ešte otvorené. Objavila som tam Tertio Millenio Seminar on the Free Society, 3 týždňovú letnú školu v poľskom Krakove. Letná škola bola zameraná na prehĺbenie dialógu medzi študentmi z USA a Kanady a študentmi z postkomunistických krajín strednej a východnej Európy. Témou tohto  dialógu malo byť sociálne učenie Cirkvi o demokracii a slobodnej spoločnosti pričom predmetom štúdia bola hlavne encyklika Jána Pavla II  Centessimus Annus. Téma sa mi pozdávala, v Krakove som ešte nebola, finančne to bolo okrem cesty plne hradené, jediným háčikom bolo, že deadline bol už na druhý deň. Hneď som im napísala a poprosila ich o predĺženie deadlinu, zalovila v kolégiovských textoch o slobodnej spoločnosti, prelistovala Milla, Tocquevilla, Marxa.., napísala eseje a čakala na verdikt. Pre neinformovanosť a nezáujem slovenských študentov s konkurenciou nebol problém. Prihlásili sme sa len 2, pričom to tá druhá na poslednú chvíľu zrušila a tak som 1. júla do Krakova vycestovala sama.

Zišla sa nás tam celkom pestrá skupinka z Poľska, USA, Kanady, Litvy, Ruska, Ukrajiny a Slovenska. Bývali sme priamo v  historickom centre (aj keď po roku v kaštieli je ťažké byť nadšená z ubytovania).  Doobeda sme mali prednášky, poobede diskusné bloky alebo výlety po okolí a potom spoločné večere v luxusných krakovských reštauráciách.

Najviac sa mi páčili prednášky prof. Hittingera , ktorého eseje sme čítali aj v Kolégiu. Bol plný energie a keďže to bola letná škola, chodil na prednášky v rifloch a trekových sandáloch. Tiež mi bolo cťou stretnúť významného autora a katolíckeho teológa Georga Weigela, ktorého prednášky boli zamerané hlavne na význam osobnosti Jána Pavla II v dejinách postkomunistických krajín. Ďalšie prednášky boli o ekonómii (tam som sa moc nechytala) a tiež o bioetike. V diskusných skupinkách sme podrobne rozoberali jednotlivé časti encykliky Centessimus Annus. Zaujímavá bola rôznorodosť perspektív vzhľadom na pestrosť krajín a ich dejín.

Počas poobedných výletov sme navštívili pútnicke miesta ako Čenstochová,  Sanktuárium Božieho Milosrdenstva či rodisko Jána Pavla II., historické kaštiele a katedrály, židovskú štvrť a synagógu, pôvodnú Shindlerovu továreň, židovské múzeum aj Osvienčim. Boli sme aj splavovať Dunajec na hranici so Slovenskom a keď sme na niekoľko metrov prekročili slovenskú hranicu, všetci sme kričali: KIA KIA SLOVAKIA! 

Večery sme trávili vychutnávaním krásneho Krakova a ochutnávaním poľského piva. Nechýbalo ani divadlo, koncerty, tradičná poľská veselica, židovský rockový koncert či latino party.

Moje 3 týždne v Poľsku som si vychutnala plnými dúškami. Organizátori sa o nás perfektne starali a rečníci šírili nadšenie pre budovanie skutočne slobodnej spoločnosti založenej na správnych morálnych hodnotách. Skvelé boli aj večere v krakovských reštauráciách v ktorých nám popri jedení hrali a spievali poľskí umelci. A samozrejme, domov som si okrem milión nových myšlienok, nadšenia a skrípt vzala nové medzinárodné priateľstvá. Stretávka bude zaručene v roku 2016 na dňoch mládeže v Krakove.

Na to, aká to bola kvalitná letná škola a že bola kompletne zdarma (plus sme dostali vreckové na osobné výdavky) je až smiešne, že sa na ňu z celého Slovenska prihlásili len 2 študenti. Snáď ich bude aj vďaka tomuto článku budúci rok viac J

Viac info: http://seminar.tertio.pl/

Katka Kostyálová
KAN3

Katolická charizmatická konference, Brno

Charizmatici, však ich poznáte. Kto chce kávu – ruku dolu! Máte stres z okolitých odpadávajúcich ľudí, osoba stojaca vedľa vás (zatiaľ čo vy ako jeden z mála sedíte) sa vám prihovára divným jazykom, drží vás za plece a akoby to nestačilo plus bonus - dáva vám nevyžiadaný feedback. Keď ste rozhodnutý odísť ešte sa vás niekto pri vchode opýta či poznáte Ježiša a teda či už ste spasený alebo zatiaľ nie. Obzeráte sa, cítite sa ako niekde v blázinci a považujete svoju skúsenosť s Duchom Svätým za dostatočnú alebo lepšie povedané - za nedostatočnú (FX).

Tak o tomto charizmatické hnutie nie je a rovnako ani každoročne usporadúvaná Katolická charizmatická konferencia v Brne.  V tomto článku by som vám chcela predstaviť podujatie, ktoré považujem za hodné povšimnutia.

KATOLICKÁ CHARIZMATICKÁ KONFERENCE  ( http://konference.cho.cz/ )

Kde:  Brno, Výstaviště

Kedy : 10.-14.07.2013, najbližšie sa bude konať 9.-13.07.2014

Čo: prednášky, chvály, sväté omše, spoločenstvo, zaujímaví ľudia ... Konferencia? Duchovná obnova? Dovolenka? Asi pre každého niečo iné, alebo z každého rožku trošku.

Pre koho? Konferencie sa zúčastňujú malé deti, teenageri, mladí, starší a starí ľudia, alebo aj celé rodiny, slobodní, sobášení, zasvätení – kompletná vzorka životných stavov. Počula som o 620 deťoch od 4 rokov ktoré boli spolu s rodičmi tento rok na konferencii a to nehovorím o tom veľkom množstve bábätiek, ktorých nosili maminky na rukách a ockovia naháňali po brnenskom výstavisku – tam sa už 7 rokov táto konferencia koná a bude tam aj budúci rok. Účastníkov konferencie bolo cca 3000, je to v Čechách veľmi obľúbená „akcia“, zúčastňujú sa jej aj mnohí Slováci. Je to veľké podujatie, kto má problémy s veľkým množstvom ľudí pod jednou strechou by to tam mal ťažké - no dá sa na to zvyknúť, veľkosť brnenského výstaviska ako aj pavilón F v ktorom obvykle býva hlavný program poskytuje dostatok miesta pre zachovanie osobnej zóny ;). Myslím, že táto konferencia je primárne určená pre veriacich, nie neveriacich ľudí. Nie je to evanjelizačná akcia, ale skôr katechetická - predpokladá aspoň nejakú vieru v Boha zjaveného v kresťanstve. Netvrdím však, že aj neveriacemu človeku nemôže niečo dať.

Ako to tam funguje? Konferencia pozostáva zo spoločných ranných chvál, prednášky, obeda a prestávky, poobednej prednášky (či prednášok), svätej omše, večere a  nejakého večerného programu- buď nejaké divadelné a hudobné predstavenie, svedectvá, prípadne prednášky na nejakú zaujímavú tému mimo hlavnej témy konferencie. Á to som ešte nespomenula. Konferencia sa celá nesie v duchu jednej témy, nejakého konkrétneho úryvku z evanjelia, tento rok to bol príbeh o Zachejovi a jeho stretnutí s Ježišom (Lk 19, 1-10) http://www.biblia.sk/sk/ekumenicky/lukas/19 . Danú tému vám prednášajúci rozoberú z rôznych pohľadov, každý sa zameria viac na nejaký iný aspekt „problému“ tej ktorej state z Písma.

Pre deti od 4 rokov prebieha vo vedľajšom pavilóne G paralelný program – detská konferencia, ktorú majú vo všeobecnosti deti naozaj rady ako som si to mohla na nich všimnúť, venujú sa im tam mladí dobrovoľníci, ktorí robia deťom program, aby sa ich rodičia mohli spokojne zúčastňovať prednášok s vedomím, že o ich deti je postarané.

Na konferencii si tradične vypočujete prednášky Kataríny Lachmanovej  (http://www.ktf.cuni.cz/KTF-160.html), Vojtecha Kodeta   (http://www.vojtechkodet.cz/), a prednášky ďalších obmieňajúcich sa prednášajúcich. Každý rok je pozvaný aspoň jeden zahraničný hosť s dobrým menom ;) – minulý rok to bol Daniel Ange (http://cs.wikipedia.org/wiki/Daniel_Ange) , tento rok Charles Whitehead (http://mojpribeh.sk/pribeh/charles-whitehead-viete-ako-velmi-vas-boh-miluje/ ).

Eee a o čo tam teda vlastne ide? Celosvetové hnutie Katolíckej charizmatickej obnovy (ktoré je vlastne usporiadateľom tejto konferencie) má za cieľ  otvorenie sa Duchu Svätému, aby sa mohli v súčasnom živote obnoviť dary Ducha Svätého. Teda zdá sa, že také príklady správania, ktoré som načrtla v úvode by k takémuto niečomu aj sedeli. No jo. Ale vôbec to nie je také extrémne a dokonca – predstavte si – ani divné. Charizmatizmus v Cirkvi vôbec nie je o polohe tela, či o počte vyslovení Božieho mena v cudzom jazyku pri modlitbe, ani o intenzite zapálenia sa pre vec v mimike a gestikulácii. Charizmatická obnova ako hnutie, ale aj podujatie Katolícka charizmatická konferencia v Brne je o stretnutí s Bohom, o prijatí Ducha Svätého, o obnove kresťanského života, o raste poznania a porozumenia Svätého písma, ktoré vám sprostredkujú dovolím si povedať uznávané autority českého aj svetového kresťanstva celkom prijateľnou a nenútenou formou. Katolíckej charizmatickej konferencie v Brne som sa tento rok zúčastnila druhý krát a odporúčam to. Už tradične konferencia začína v stredu večernou svätou omšou a končí  poludňajšou omšou v nedeľu toho istého týždňa. Nie je však nutné byť na konferencii od začiatku do konca. Prídete kedy chcete a kúpite si vstupenku na konferenciu len na daný deň. Dátum konania najbližšej konferencie je už známy – 9.- 13.júl 2014.  Bližšie informácie o programe, cenách podujatia, o ubytovaní a strave môžete nájsť na stránke http://konference.cho.cz/ .

Prečo som rada, že som tam bola? Počula som vynikajúcu prednášku kňaza Aleša Opatrného na tému " Jak moc lze předat víru v rodine". Jeho prvá veta bola: " No moc to nelze." :) Hlavná myšlienka: úlohou rodičov je vychovať pravdivého, ohľaduplného človeka a nie hajzlíka prešpikovaného katechizmom. Najdôležitejšie a najúčinnejšie pre predanie viery svojmu dieťaťu sú vlastný príklad a modlitba.
Prednáška Aleša Opatrného bola vynikajúca čo do obsahu aj formy.
Vo všeobecnosti prednášajúci na konferencii boli veľmi počúvateľní. Záznamy z konferencie bývajú dlhé obdobie  vysielané na TV Noe, tak si môžete niektú z prednášok odchytiť.

Diana Slováčiková

Malta

Pohľad na Maltu z okna lietadla ma prekvapil. Nečakala som toľko zelene a myslela som si tiež, že bude menšia.... hops, tak to bola ešte len Sicília. O pár minút sme už naozaj pristávali na Malte a ja som nevidela nič iné, len jednu malú, nažltlú, kamennú dosku.

Malťania si doma prírodu neužijú. Malťanka Elena sa ma s detským očakávaním v očiach dospelej ženy opýtala, či o rok, keď príde na Slovensko, bude môcť ísť do lesa. S radosťou som jej to sľúbila, aj keď som mala asi taký pohľad ako Malťania keď sme ich hneď po príchode žiadali aby nás čo najskôr zaviedli k moru.

V júli 2010 som sa stala spolu s ešte niekoľkými mladými eRkármi účastníčkou mládežníckej výmeny slovenského eRka a maltskej organizácie ZAK. Keďže sa blíži dovolenková sezóna a možno ktorési KANča plánuje odchytiť nejaký ten last minute, oprášila som spomienky a svoj starý smečkársky blog a chcem sa s vami aspoň v skratke podeliť o svoje zážitky z týždenného pobytu na Malte.

    Táto krajinka ma očarila svojou uzavretosťou a srdečnými vzťahmi obyvateľov k sebe samým, aj k nám – cudzincom z kontinentu. Hoci mi tam veľmi chýbali naše kopce a príroda všeobecne, Malta svojim návštevníkom má čo ponúknuť. Na 7 dní určite.

   Čo bolo na Malte zaujímavé? - názvy budov. Každý dom má svoje meno. Vila Harmony, Serenity, Monte Casino a rôzne ženské mená sú zamurované vedľa vchodových dverí, často spolu so soškami Matky Božej, či celej Svätej rodiny. Nie sú to mená vlastníkov domu, ale mená dané domu samému. Myslím, že to bol Antonio, ktorý nás vtipne informoval o tom, aký je rozdiel medzi maltskými mestami a mestami v iných krajinách. Tak napríklad na Slovensku začiatok i koniec mesta označujú tabule vzdialené od seba aspoň niekoľko desiatok metrov, zatiaľ čo na Malte označuje hranicu medzi dvomi mestami jeden strom. Naozaj, Malta je taká malá krajina, že sa vám môže veľmi ľahko stať, že sa budete nachádzať v dvoch mestách súčasne. Skúste si na takomto území postaviť dom a vyhnúť sa administratívnym problémom J.

   Riešenie dopravy na Malte je nemenej zaujímavé. Kdekoľvek sa chcete dostať a nemáte vlastný dopravný prostriedok, na dopravu slúžia žlté autobusy. Hoci by ste sa chceli odviezť do konkrétneho mesta a nežijete v hlavnom meste, autobus vás odvezie najskôr tam – do Valetty, v ktorej môžete prestúpiť na autobus smerujúci do vášho cieľa. Predstavte si, že by ste chceli cestovať z Banskej Bystrice do Popradu, no museli by ste ísť najskôr do Bratislavy. Absurdné, však? Na Malte to nie je veľký problém, keďže má 316 km² a najdlhší prierez Maltou má len 27 km.

   Oficiálnych obyvateľov Malty je okolo 400 000, avšak tento malý ostrovný štát má v súčasnosti veľký problém s príchodom afrických obyvateľov, ktorí sa nelegálne vyloďujú, väčšinou bez akýchkoľvek dokladov a majetku. Pred dvomi rokmi sa podľa slov našich priateľov každý deň počas leta na pobreží Malty vylodilo priemerne 200 afrických černochov. Väčšina z nich zaplatí za cestu do Európy celým svojím majetkom. Malta je bezradná pretože zatiaľ na zastavenie príchodu týchto utečencov nenašla riešenie a s týmto problémom im nedokáže pomôcť ani Európska únia. Pre maltskú kultúru je to veľký problém, pretože sa nezriedka stáva, že sa ocitnete v autobuse v ktorom je jediný beloch - vy. Všetci sa obávajú, že ostrov bude čoskoro „viac čierny ako biely“ a že sa vo svojej domovine Malťania začnú cítiť ako cudzinci. Vzhľadom na veľkosť maltského ostrova a počet obyvateľov je to naozaj veľký problém.

   Teraz trochu k jedlu. Poznáte Kinnie? Je to tmavý nealkoholický nápoj, ktorý sa svojou zaužívanosťou dá prirovnať k našej kultúre pitia Kofoly. Chutí zaujímavo - asi ako ušný maz s bublinkami. Znie to pejoratívne, no nič prirovnateľnejšie som nenašla. Je bublinkavý a horký.   Na Malte varia chutne. Častá je zelenina, syry, ryby,.. pripomínalo mi to trochu taliansku kuchyňu, no vraj je šmrncnutá aj Gréckom, Francúzskom, Anglickom a arabskou kultúrou.  Malťania si robia večerné pikniky na pobreží, pri ktorých nechýbajú plastové stoly a stoličky, lampáše a samozrejme chutné jedlo a víno... romantika.

   Ešte spomeniem festy. Počas letných mesiacov každý víkend oslavuje niektoré mesto svojho svätého patróna spôsobom festy. Kostol v meste je vysvetielkovaný ako americké domy na Vianoce a dlho do noci je otvorený pre návštevníkov. Obyvatelia mesta z okien vyhadzujú malé papieriky a robia neskutočný neporiadok, oslavujú - žiaľ myslím, že je to pre nich skôr kultúrna udalosť ako náboženská slávnosť. Festu uzatvára veľkolepý ohňostroj, ktorého popolné zvyšky mne a asi všetkým prítomným Slovákom viackrát popadali do očí. Nie ktovie čo.

   Keď sa budete chystať na návštevu Malty, musíte si kúpiť adaptér do zásuvky- inak váš mobil či notebook zostane vybitý. Keďže Malta bola anglickou kolóniou, okrem červených telefónnych búdiek tam majú aj tento druh odlišnosti. Tiež neodporúčam jesť zmrzlinu ktorej cena je niekedy aj 10násobkom tej našej a veru pokiaľ nie ste zberateľom zmrzlinovej chuti o nič zaujímavé neprídete. Nezabudnite, že voda z vodovodu na Malte v žiadnom prípade nie je pitná (aj keď ma Elena opravila, že to tak nie je – trvám na tom, skúste si obliznúť ruku po sprchovaní) a že zakladať na pláži vatru a púšťať papierové lodičky na more je prísne zakázané. A nezabudnite si užiť maltský pokoj!

Diana Slováčiková

Ako rozmýšľanie o budúcnosti ovplyvňuje budúcnosť

Prípadová štúdia: KAN 2.ročník, participant č.16 - Pavol Kosnáč

Sú ľudia, ktorí majú jasnú predstavu, čo so životom – od mala chceli byť lekárom, pilotom, vojakom či prezidentom, a systematicky za týmto cieľom postupujú. A sú ľudia, ktorí jasnú predstavu nemajú, nerobia dokopy nič, alebo urobia čo im rodičia povedia, alebo idú študovať niečo čo sa im zdá ľahké aby si predĺžili detstvo, prípadne idú na rovnakú školu ako ich najlepší kamarát či mladá láska. A potom sú ľudia zaseknutí niekde v strede, ktorí vedia približne skôr čo robiť nechcú, takže sa nenechajú naviesť do niečoho čo sa im nepáči, ale nevedia ani presne, s čím by zviazali svoj život – resp. svoje vzdelanie. A v tejto tretej kategórii som sa nachádzal aj ja.
A keď už si človek aj niečo, čo ho zaujíma a napĺňa vyberie, stojí pred problémom č.2. Čo s vyštudovaným odborom, ak to zrovna nie je informatika či medicína, ktoré sa uplatnia vždy, alebo právo a ekonómia, ktoré sú aspoň pomerne univerzálne ? Môj výber bol religionistika1, čo je presne odbor, ktorého názvu vyslovenie svojim potomkom v súvislosti s budúcim štúdiom zodpovedného rodiča dovádza k slzám, prípadne zúrivosti. Keď sa ma pýtali, čo s tým chcem v budúcnosti robiť, aby som sa uživil, tak hneď po tom, čo ma prešla rozmrzelosť z toho, že ma všetci odrádzajú, som priznal, že to je komplikovaná a zmysluplná otázka.

Možnosti boli dve:

1. Nájsť si prácu v obore. Pravdepodobnosť na niečo také nie je na Slovensku veľká, keďže prakticky neexistuje pracovné miesto, ktoré by bolo dizajnované pre religionistu – je niekoľko – veľmi málo – miest, kde sa religionista hodí, ale to miesto pokojne zastane aj historik, politológ či sociológ, ktorý sa počas svojho štúdia orientoval na témy týkajúce sa náboženstva.
2. Vyštudovať čo ma baví, tých 5 rokov si užiť, ale potom pracovať, kde sa pritrafí. Moje oficiálne vzdelanie ma mohlo pripraviť tak napr. na výuku Náuky o spoločnosti, prípadne Dejepisu na základnej alebo strednej škole, čo nebola presne moja predstava. Moje neoficiálne vzdelanie, ktoré sa mi dostalo mimo školy, ma mohlo pripraviť na rolu profesionálneho babysittera, sprievodcu po historických pamiatkach, promotéra stolových hier, živej reklamy na postele, hráča na triangel, maséra, sekretárky (mužská verzia je myslím „osobný/administratívny asistent“), kuchára, plavčíka, zamestnanca v kameňolome, akúkoľvek nekomplikovanú prácu kde je potrebné ponocovať alebo vojaka Šťasteny. Prípadne by som mohol písať bohatým deťom referáty z chémia a spoločenských vied. Niektoré z týchto možností boli zaujímavé, ale žiadna by ma asi príliš dlho nenapĺňala. 

Zostalo mi zostaviť niečo ako „možnosť 1.1“ – teda robiť niečo súvisejúce s mojim odborom, ale bez tej strašne nízkej pravdepodobnosti. Riešenie je pomerne jednoduché, ale čo do času, námahy a vlastnej iniciatívy náročné, a nedáva žiadne záruky – jednoducho patriť do toho malého percenta, ktorí sa budú schopní uplatniť. Povedal som si, že aj tak nemám lepší program, a skúsim to. Pustil som si Overturu z muzikálu Les Miserables, vykasal si pomyslené rukávy a – nechal som to tak.
Ale po roku som svoju lenivosť a pohodlnosť bol schopný dostatočne spacifikovať (tzv. Operácia Hekatonkheires2 – podľa zásady, že proti strašnému protivníkovi treba nasadiť ešte strašnejšieho), takže som sa do toho, hoci s ročným oneskorením, pustil. To okrem iného priviedlo moje kroky aj do Kolégia Antona Neuwirtha, čo je, ako všetci vieme, brilantný (hoci nie originálny) nápad a projekt, vďaka ktorému existuje aj tento blog, do ktorého by mohlo prispievať už niečo cez 50 alumni z troch ukončených ročníkov KAN-u. Čo obnášali „Operácia Excelsior“ (získavanie praktických a pracovných skúseností) a „Operácia Markowitz-Gadamer“3 (diverzifikácia vedomostí, ich prepájanie a kontextualizácia) a ako vyzerá štúdium na Oxforde vo všeobecnosti4,5 som už písal inde, takže sa nebudem opakovať.
Ale rozhodnutie, ktoré som učinil pred štyrmi rokmi spôsobilo, že môj posledný týždeň vyzeral takto:
Tento trimester je v pondelok Islamský deň – 3 prednášky, dve v Centre pre Islamské štúdiá a jedna v Orientálnom inštitúte. Tá je zaujímavá aj tým, že sa jedná o úvod do islamského práva, ktoré učí priamo prof. Tariq Ramadan, známa postava pre tých, ktorí sa o Islam v Európe zaujímajú, jedna z vedúcich postáv reformného prístupu k Islamu. Ak sa podarí, tak ma ešte čaká bazén a 40 dĺžok na rozplávanie svalovice z nedele.

V utorok voľnejší deň, ktorý trávim prípravou na výskumný seminár v abrahámovských náboženstvách, spoločný dvojročný výskumný program Oxfordskej Univerzity a Hebrejskej Univerzity v Jeruzaleme – téma: postoj abrahámovských monoteizmov k pohanom (chápané naširoko). Moje miesto je v divízii „Kresťanstvo“, historické obdobie „Súčasnosť“, môj supervízor je prof. Guy Stroumsa, ktorý je zároveň hlavou oxfordskej religionistiky. Príprava zahŕňa prípravu na príspevky ostatných, na môj vlastný (do konca roka budem mať dva) a príprava na výročnú konferenciu, ktorá bude tento rok v Oxforde, a budúci rok v Jeruzaleme. Večer spoločná posilňovňa s ostatnými členmi Oxford Lancers – univerzitného tímu amerického futbalu, ku ktorému som sa nedopatrením dostal...
Dnes v Oxford Union rozprával sir Patrick Stewart. Mal som ho poznačeného v kalendári, ale nestihol som ho.

Streda je deň iba s jednou prednáškou z prednáškového cyklu hostí (teda prednášateľov mimo oxfordskú univerzitu) o Islame v Európe – tento týždeň v réžii prof. Mahmouda Salema el Sheikh z Florencie. Zvyšok dňa sa spravidla snažím narýchlo dočítať texty na Teóriu a Metodológiu, ktoré som nestihol cez víkend. Okrem toho nepravidelný tutoriál z Islamu (tento týždeň nebol) s dr. Muhammadom Talibom a telocvičňa s ostatnými Lancermi – zväčša bežecká abeceda – cvičenie, ktoré som neznášal už na telocviku na základnej škole – a tréning techniky, v mojom prípade „lineman“ (pozícia hráča priamo v prvej línii v strede poľa) techník, túto stredu konkrétne „Hold the Line“, čiže obranných. V praxi je možné si to predstaviť, ako snahu zostaviť hradbu z tiel, ktorá by mala vydržať náraz menšieho automobilu v 30 km rýchlosti.

Štvrtok – subjektívne najkomplikovanejší deň, keďže doobedie obsahuje predmet „Advaced Themes in Study of Religion“, ktorý v podstate predstavuje teóriu a metodológiu religionistiky – pomerne komplikované a abstraktné texty, niektoré v nie úplne modernej angličtine. Jedná sa o seminár, na ktorý je nutné naštudovať pomerne veľa materiálu (zväčša zaberie víkend), ktorý nie vždy stihnem. Tu ma vyslovene zachraňujú hodiny strávené nad textami, ktoré nám ešte v Bratislave na KaPoR-ovi dával prof. Kováč a doc. Kovács a ktoré som nabral počas Operácie Markowitz-Gadamer – široký základ a veľa praktických príkladov mi dáva slušnú možnosť manévrovať a improvizovať, keď sa človek nie úplne chytá – tento týždeň napr. na „Poles of Light Theory“, čo sa ukázalo ako poetický názov pre jednu z teórií zmeny náboženskej praxe v diaspore, ilustrovanú na londýnskych zoroastriánoch. Pravdepodobne to bolo v jednom z textov, ktoré som nestihol. Podarilo sa mi nadviazať príkladom z osídľovania Karibiku a Strednej Ameriky Španielmi, čo nebezpečenstvo pomysleného čierneho bodu odvrátilo.
Štvrtkový večer je vyhradený tzv. „Chalkboard Thursday“, čiže strategickej a teoretickej príprave v americkom futbale. Dve hodiny každý štvrtok sa snažím naučiť sa tie strašne komplikované pravidlá, pozerajú sa videá hier našich nasledujúcich súperov, vysvetľuje sa niekoľko stoviek kombinácií volacích znakov a pod. Zatiaľ úspešne zvládam štyri Defenzívne hry - 50 Base Strong Right/Left a 50 Eagle Strong Right/Left, a ofenzívne volacie znaky - Red/Blue/Green, 11/14/16, Dive/Boot/Wheel/House Fire – teda približne 36 kombinácií (kapitán útoku, alebo quarteback, musí poznať teda niekoľko sto kombinácií). Tento štvrtok bol pomerne dobre zvládnutý, napriek cvičnému požiarnemu poplachu, ktorý sa spustil o pol ôsmej ráno (pre mňa hlboká noc), a ktorého ignorovanie môže priniesť menšiu pokutu. Tentoraz neprinieslo.
Na štvrtok by pripadali aj prednášky z histórie vedy s dr. Williamom Carrollom, tento trimester sa mi ale kryjú s metodológiou, takže som ich, hoci nerád, musel oželieť.
Štvrtkové neskoré večery sa konajú aj prednášky a diskusie C.S.Lewis society a Socrates society, filozofických a debatných spoločností Oxfordskej Univerzity, ktorých sa občas účastním. Tentokrát ale nie.

Piatok je môj obľúbený deň. Nie sú prednášky, semináre ani tutoriály. Piatky sa zväčša nesú v znamení prípravy na moje tutoriálny z Islamu. Večer by mala byť druhá posilňovňa, ale tej sa nezúčastňujem. Tento bol v Oxford Union živý prenos s Julianom Assange-om, zakladateľom portálu Wikileaks. Nevyzeral spokojný...

Cez víkend sa neučí, iba občas sa na sobotu pritrafí nejaký zameškaný tutoriál. Pre mňa sú víkendy zväčša v znamení krvi a potu – buď obrazne nad teóriou a metodológiou, alebo doslova na trávniku („Game time – Pain time“). V nedeľu bývajú počas sezóny ligové zápasy, mimo sezóny plné tréningy, ktoré zvyčajne zaberú aj s prípravou tak 6 hodín. Počas sezóny, kedy odpadá ťažký nedeľný tréning sa presúva jeho ľahšia verzia na sobotu (bez výstroje, 3 hodiny). Počas celého druhého trimestra (Hilary term) sezóna je. Túto nedeľu sme mali hrať proti Royal Holloway (University of London) Bears, ale keďže sa práve roztopil ľad, boli všetky dostupné ihriská rozmočené, takže rozhodcovia z federácie zápas presunula na koniec februára. Škoda. Na druhej strane sa teším, že sa otepľuje, keď vám chrániče na zuby po vybratí zamŕzajú a blato je prvé dve hodiny hry ako kameň a potom ako kaša, začne sa vám zima zajedať skôr než obyčajne...
Namáhavé víkendy ale niekedy spestrujú veľmi príjemné akcie Oxford University Czech and Slovak Society, iné spoločenské aktivity, či pozvania na večeru od rôznych náboženských spoločností, ktoré sa snažím lepšie spoznať. Tento týždeň to bola skvelá šabatová večera u ortodoxných chabad židov a raňajky u oxfordských kvakerov, ktorí okrem iného obývajú jeden z domov, ktoré svojho času využíval aj C.S.Lewis.
V nedeľu ráno ma niekedy budí evanjelikálna bohoslužba pod holým nebom, ktorú si organizujú moji americkí spolubývajúci. Inokedy by som sa o ňu zaujímal, ale ak v skoré nedeľné ráno počujete gospelovú pesničku „Word of God the Father“ príliš často, okrem toho že sa naučíte slová ju začnete úprimne neznášať...

Pri pohľade dozadu je zrejmé, že keby som rozmýšľal o budúcnosti, a ako s ňou zaobchádzať, inak, môj týždeň by pravdepodobne vyzeral veľmi odlišne. Podarilo sa mi veľa skvelých vecí a moja budúcnosť sa začína črtať pomerne zaujímavo. Na druhú stranu, nemal by som prasknutý spodný článok prostredníka na pravej ruke, na ktorú mi včera s oceľovými štuplákmi dupol č.72, keď som zložil č.8, a nemal pred sebou text o hinduistickom posvätnom nacionalizme, ktorý musím prečítať, aj keď už sa pomaly brieždi a mne sa veľmi, ale veľmi nechce. Všetko má svoje výhody a nevýhody...

1_Je možné dosadiť rôzne iné neperspektívne odbory, od čistej filozofie po muzikológiu.

2_Prečo som tým činnostiam dával srandovné názvy ? Pomáhalo to. Asi ako keď som si na strednej škole dal na stôl zmenšenú repliku Achillovej prilby, a keď sa mi strašne nechcelo ísť trénovať, občas som sa s ňou pohrával (mala uspokojivú kovovú váhu) a nakoniec som šiel. Bol to symbol, reprezentoval námahu, odôvodnenie prečo to vôbec robiť a bol symbolickou mentálnou reprezentáciou cieľa. A symboly sú mocné a nápomocné. Zvlášť keď majú dobré meno. Operácia Markowitz-Gadamer sa pôvodne volala Operácia Shotgun, resp. Operácia Pavučina, ale to nejako dostatočne nereprezentovalo celú vec. Ako ktosi povedal, vystihnúť niečo presne a takmer presne je ako keď počuť v diaľke búrku, alebo keď do vás udrie blesk. Efekt sa, subjektívne, veľmi líši...

3_Oxbridge profil: http://www.oxbridge.sk/profiles/pavol-kosnac/
4_Humanities na Oxforde: http://www.oxbridge.sk/2012/12/05/humanities-na-oxforde
5_Oxbridge, a čo sa robí, keď sa neštuduje: http://www.oxbridge.sk/2013/01/19/Oxbridge-ked-sa-nestuduje

Pavol Kosnáč 

Na stáži v Snemovni reprezentantov

Počas mesiaca júl som mal možnosť zúčastniť sa na mesačnej odbornej stáži v Komisii pre dopravu a infraštruktúru (Committee on Transportation and Infrastructure), ktorej predsedom je Kongresman John Mica. Stáž bola organizovaná Centrom pre Severoamerické štúdia (CNAS) Ekonomickej univerzity v Bratislave (EU) za podpory rektora EU a obom som vďačný za túto jedinečnú možnosť.

Keď sa snažím zhodnotiť túto stáž s odstupom času, musím ju hodnotiť veľmi pozitívne a to hneď z viacerých hľadísk. Už samotná možnosť stráviť mesiac v takej politicky významnej inštitúcií akou bezpochyby je americký Kongres predstavuje sama o sebe úspech. Bolo mi však jasné, že by som bol hlúpy, keby som nevyužil možnosti, ktoré mi pobyt nielen v Kongrese, ale aj v samotnom Washingtone ponúkal.

Samotná pracovná náplň stážistu v Kongrese sa často líši v závislosti od kancelárie jednotlivých kongresmanov, či počtu stážistov ako aj obdobia (ak zasadal Kongres, bolo práce nepomerne viac ako keď mal prestávku) a preto sa nedá jednotne definovať. V Komisii pre dopravu a infraštruktúru, do ktorej som bol pridelený z kancelárie kongresmana J.Micu, som bol jeden z dvoch stážistov, takže práce sa mi ušlo celkom dosť.

Samozrejme, nevyhol som sa ani klasickým stážistickým povinnostiam ako je kopírovanie, skenovanie dokumentov, či roznášanie pošty medzi Komisiou a jej jednotlivými subkomisiami, z ktorých viaceré sídlili v iných budovách. Ak bolo potrebné nachystať sálu pred zasadnutím Komisie, išiel som pomôcť, ak bolo treba nachystať podklady pre jednotlivých členov Komisie, ktorých bolo 58 (a to je v Snemovni reprezentantov spolu 22 komisií), podielal som sa na tom aj ja.

Nakoľko však tieto aktivity zvyčajne nezaberali celú pracovnú dobu o 9:00 do 18:00, mal som možnosť venovať sa množstvu ďalších zaujímavých aktivít a práve aj vďaka tomu bola moja stáž naozaj pestrá. Napríklad počas leta sa organizujú každý týždeň prednášky pre stážistov (ktorých je v kanceláriach 100 senátorov, 435 kongresmanov a 22 komisií naozaj hojne), na ktoré sú pozývaní rozliční zaujímaví hostia z radov senátorov, kongresmanov, ministrov, či vysokopostavených vládnych úradníkov, a na záver ktorých mali stážisti možnosť s nimi diskutovať.

Takisto niektoré väčšie štáty, ako napríklad Florida, mali vlastné zastúpenie pri Kongrese a každý týždeň organizovali prednášku jedného z kongresmanov svojho štátu určenú pre stážistov. Tam sme mali možnosť diskutovať nielen o politike, ale aj o ich osobnom živote, a dozvedieť sa napríklad akú dôležitú úlohu hrajú v ich politickej kariére ich manželky/manželia, či ako museli poniektorí popri vysokej škole pracovať nočné „šichty“, aby si dokázali zarobiť na školné. Vzdialenosť, ktorú človek pociťuje medzi politikmi a bežnými ľuďmi tu na Slovensku v Kongrese jednoducho nebolo cítiť a kongresmanom nevadilo s úsmevom odpovedat aj na otázky, na ktoré by väčšina slovenských politikov odvetila jednoduché „bez komentára“.

Rovnako ma milo prekvapila starostlivosť zo strany nielen Kongresmana Micu, ale aj ostatných členov jeho podporného tímu, či už v komisií alebo v jeho kancelárií. Vždy, keď prišiel na zasadnutie Komisie, nezabudol sa na chvíľu pri mne ako obyčajnom stážistovi zastaviť a prehodiť pár viet a uistiť sa, či niečo nepotrebujem. Rovnako sa ku mne správal aj jeho zástupca, ktorý bol zhodou okolností pred necelým rokom na návšteve Slovenska, takže viackrát sa v práci pozabudol pri rozhovoroch a spomienkach na Slovensko. Kongresmanov aide z jeho kancelárie nás zase takmer každý deň bral autom asi na polceste do práce, čo nám nielen ušetrilo čas a peniaze, ale zopár ranných vtípkov a podpochovačiek (bol veľmi neformálny so svojským zmyslom pre humor) vždy príjemne naštartovalo deň. Na záver stáže sme obaja slovenskí stážisti takisto dostali pozvanie na obed od Kongresmana Micu, kde sme mali možnosť sa s ním dlhšie porozprávať a rozobrať aj jeho slovenskú minulosť a aktuálne témy súvisiace so Slovenskom.  Jednoducho tú vzdialenosť medzi šéfom a najnižším podriadeným vôbec nebolo cítiť a vnímal som to tak aj na jeho vzťahu so svojimi podriadenými. Samozrejme, bol tam rešpekt z ich strany, ale aj úcta a vďačnosť za odvedenú prácu zo strany Kongresmana Micu.

Prehliadka Bieleho domu (kde sa dá ísť len v sprievode svojho kongresmana) ako aj „pristihnutie“ prezidenta Obamu ako práve nastupuje do svojej helikoptéry priamo na záhrade Bieleho domu, či takmer 5 hodinová prehliadka Snemovne reprezentantov a Senátu (po ktorej som mal však stále pocit, že sme nevideli všetko a že sa tam musím vrátiť) ako aj Kongresovej knižnice boli príjemným a zároveň aj cenným spestrením programu počas dní, keď Kongres nezasadal.

A ak zrovna zasadal a uskutočňovali sa hlasovania, bolo zaujímavé sledovať z balkóna pre hostí, ako taká zdanlivo jednoduchá činnosť vlastne prebieha. Na obrázkoch z televízie sme zvyknutí, že poslanci NR SR potichu posediačky hlasujú, avšak v Kongrese to vyzeralo viac ako počas prestávky nejakého kultúrneho podujatia. Kongresmani v skupinkách postávali a diskutovali a v sále bolo naozaj rušno, aj keď atmosféra vyzerala stále priateľská a človek si ani nestihol všimnúť kedy všetci títo „zástupcovia ľudu“ stihli vložiť do prístroja svoju kartičku a stlačiť zelené „Yea“ alebo červené „Nay“. 

Doteraz mám dobré spomienky na nespočetné debaty na pôde Kongresu na naozaj rozličné témy. S kongresovým kaplánom, ktorý hoci je katolícky kňaz (len druhý v 238 ročnej histórií), pôsobí na ekumenickej pozícií a zastupuje všetky náboženstvá a otvára zasadnutia Kongresu ekumenickou modlitbou, sme takmer 3 hodiny diskutovali o tom, akú má náboženstvo vo všeobecnosti úlohu v americkej spoločnosti a ako „freedom of religion“ neznamená „freedom from religion“. Na jednej z množstva recepcií organizovaných na pôde Kongresu som sa pre zmenu zarozprával s bývalým bolívijským konzulom vo Washingtone, ktorý si pri mne pospomínal aj na svoju návštevu bývalého Československa v časoch, keď moja prítomnosť na tomto svete ešte nebola ani plánovaná.

Rád som si vyberal z množstva rôznych diskusných panelov a prednášok organizovaných na pôde Kongresu, kde som sa napríklad dozvedel, ako americká vláda investovala milióny dolárov do bezpečnostných rontgenov na letisku, ktoré dokážu cestujúceho úplne „presvietiť“ a tým pádom ho nahého zobraziť na obrazovke bezpečnostnému agentovi, avšak ktoré nedokážu odhaliť prítomnosť výbušnín.Hlavné, že všetci majú pocit bezpečnosti... Po diskusií o ľudských právach v Číne som bol zase šokovaný zo zistení (o ktorých už bola dokonca napísaná nejedná kniha), že telá politických väzňov sú častokrát predávané na orgány a že Čína zažíva okrem ekonomického boomu, ktorého sú plné media, aj boom transplantačnej turistiky, o ktorom sa však už z mainstreamových médií nedozvieme...

Keďže Washington má popri federálnych vládnych úradoch aj množstvo think-tankov, tie ponúkali naozaj hojne zaujímavých prednášok. Stal som sa pomerne častým návštevníkom Heritage foundation, kde okrem iných prednášal aj Tony Abbott, bývalý minister vo viacerých austrálskych vládach, ktorý je aktuálne lídrom opozície v austrálskom Kongrese. Vďaka pánu Demešovi sme rovnako mali možnosť navštíviť centrálu German Marshall Fund, kde sa nám venovali hneď štyria analytici a riešili sme aj (v tom čase) nastávajúcu návštevu Ministra ZVaEZ SR. Milé bolo aj pozvanie od Chargé d´Affaires a.i. p. Zeleňáka na návštevu slovenského veľvyslanectva vo Washingtone.

Práve skutočnosť, že počas tejto stáže som mal možnosť zapojiť sa do toľkých aktivít rôzneho charakteru sa odrazila na celkovej veľmi pozitívnej skúsenosti z mesiaca stráveného vo Washingtone, D.C. Pomohla mi spoznať zblízka ako funguje legislatívny proces v najväčšom zákonodárnom zbore na svete, ako aj nazbierať množstvo užitočných skúseností, kontaktov a zážitkov, či vidieť, ako sú na pracovisku dôležité VZÁJOMNÁ dôvera a rešpekt medzi nadriadeným a podriadenými. Čo je však dôležitejšie, pomohla mi uvedomiť si, ako budúcemu manželovi a otcovi (snáď sa oboma v budúcnosti raz stanem), aké dôležité je pre úspešnú kariéru mať stabilné rodinné zázemie a podporu svojho manželského partnera/ky. Práve J. Mica bol toho jedinečným príkladom a za túto lekciu som mu vďačný. 

Michal Krčméry

Demokracia je hrozne ťažká vec

Keď som pred pár týždňami písala svoj prvý blog o demokracii, kládla som v ňom otázky predovšetkým sama sebe. Pýtala som sa, či naša túžba po demokracii je skutočná alebo len deklaratívna a či naše správanie nevypovedá o tom, že o politickom smerovaní svojho mesta, okresu, krajiny či Európy vlastne rozhodovať nechceme.

O niekoľko dní neskôr na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe predstavovala svoju novú knihu Madeleine Albrightová. Názory na ňu samotnú sa aj v Čechách rôznia, nikto však asi nemôže spochybniť fakt, že sa stala jedným z najvýznamnejších československých rodákov a v priestore svetovej politiky to dotiahla určite naďalej (nehovoriac o tom, že bola prvou ženou na čele amerického ministerstva zahraničných vecí vôbec). Aj keď odhliadneme od obsahu jej postojov a politiky, samotné jej skúsenosti a postavenie jej dávajú právo kvalifikovane sa vyjadrovať k politickým dejinám 20. storočia nielen teoreticky, ale aj osobne: Albrightová priamo či sprostredkovane zažila predvojnovú demokratickú ČSR, nacistickú aj komunistickú totalitu, na ktoré sa navyše (a na rozdiel od nás) dokáže dívať očami amerického politika.  

V diskusii, ktorá nasledovala po prezentácii, Madeleine Albrightová vážne aj vtipne odpovedala na mnohé otázky. Mimoriadne vážna však bola jej odpoveď na otázku, čo si myslí o vývoji v strednej Európe po r. 1989: „Demokracie je hrozně těžká věc,“ povedala.

Ďalšími kamienkami, ktoré dopĺňajú moju mozaiku o demokracii, je paralelné štúdium dejín Nemecka medzi svetovými vojnami a príprava materiálov k mojej diplomovke, ktorá sa viaže na československé dejiny v r. 1945-1948. V oboch prípadoch v priebehu neuveriteľne krátkeho času došlo k premene viac alebo menej fungujúcej demokracie na desivú totalitu. Podotýkam, že v oboch prípadoch zostala formálne platná demokratická ústava: nemecká weimarská ústava de facto platila do r. 1945 a v Československu bola nová ústava prijatá až v r. 1960.

Ako je to možné? Nie je platná demokratická ústava dostatočnou garanciou pre demokraciu samotnú?

Ak som v predchádzajúcom blogu naznačovala, že demokraciu nechceme, možno som sa nevyjadrila presne. Nie je potrebné, aby sme demokraciu nechceli, úplne stačí, ak ju nebudeme chcieť dostatočne. Základným atribútom demokracie (a – priznajme si – asi jedinou serióznou výhodou oproti iným politickým formám) je ustavičná možnosť zmeny. Ak sa na skok vrátim k Albrightovej, „nie je tragédiou, ak voľby dopadnú zle. Lebo vždy budú ďalšie voľby. Zle je vtedy, ak nie sú žiadne ďalšie voľby.“

Ani v Nemecku, ani v Československu nebola totalita nastolená sčista-jasna násilím. To, že vôbec mohlo dôjsť k „prevzatiu moci“, resp. k „víťaznému Februáru“, roky predtým dláždila agresivita nacistov, resp. komunistov, a paralelné ustupovanie demokraticky zmýšľajúcich politikov a občanov. Ešte v 30tych rokoch si z Hitlera Voskovec a Werich vo veľkom uťahovali. Európski politici z neho mali pozitívny dojem. Nemecko na čele s prezidentom Hingenburgom ho chcelo „skrotiť“. A pritom si nevšimli, ako sa postupne jednotlivé články ústavy zneužívajú a moc sa kumuluje v rukách, do ktorých nepatrí. Keď potom Hitler začal ústavu priamo porušovať obmedzovaním občianskych a politických práv Židov, komunistov a ďalších, nebolo už cesty späť. To isté sa stalo v Československu.

A napokon, je to tak vždy. Rímske cisárstvo bolo tiež po stáročia formálne vyhlasované za republiku. Malo dokonca aj senát (hoci Caligula za senátora menoval napr. svojho koňa). Prvému cisárovi Augustovi sa takto podarilo rozleptať najdokonalejšie a najpremyslenejšie protiautoritárske politické zriadenie, aké kedy jestvovalo.

Vo všetkých prípadoch sa demokrati – ako známa žaba z bájky – uvarili, a ani si to nevšimli.

Ako to teda myslela madam Albrightová s „hrozne ťažkou demokraciou“? Budem pokračovať v jej citovaní: „Demokracia je hrozne ťažká vec. Nie je zodpovedné priviesť ju na svet a potom sa o ňu nestarať. Demokracia potrebuje občanov, ktorí sa o ňu budú starať.“

Ako príklad uviedla ukrajinskú oranžovú revolúciu: tam demokracia skončila skôr, než začala, a to len preto, že nad vôľou poriadne sa o ňu postarať zvíťazila túžba po moci a osobné spory medzi jej „rodičmi“.

Čo tento historický exkurz hovorí nám, nechávam na zváženie každého. Pevne verím, že časy totalít už máme za sebou a minimálne z ekonomických dôvodov každému viac vyhovuje hoci iluzívna, ale demokracia. Predsa však stojí za zamyslenie, že v čase, keď si pripomíname 23. výročie získania slobody a demokracie, už v našom štáte ústavu (hoci demokratickú) nemá kto brániť. Že si z nej najvyšší ústavní činitelia robia trhací kalendár a neexistuje sila, ktorá by im v tom zabránila. Veď kto by to mohol urobiť? Prezident? Vláda? Parlament? Najvyšší súd? Generálny prokurátor? Ústavný súd?!

Možno tvrdé slová, ale faktom je, že demokratický charakter našej krajiny dnes závisí jedine od toho, že sa ešte nikto z nich nerozhodol zmeniť ho na nedemokratický. Keby sa tak rozhodol, neexistuje politický spôsob, ako mu v tom zabrániť. Ak – ak sa o svoju demokraciu nezačneme poriadne starať sami.

A niekoľko pozitívnych slov na záver. Prezident Masaryk pri podpisovaní československej ústavy v r. 1920 povedal, že na vypestovanie skutočnej demokracie bude treba päťdesiat rokov ničím nerušeného mieru. Jemu to dopriate nebolo. My už takmer polovicu tohto času máme za sebou. Verím teda, že sa budeme vedieť zodpovednejšie starať o demokraciu, pri ktorej „pôrode“ si mnohí toľko vytrpeli. Ak kvôli ničomu inému, tak aspoň z úcty a vďačnosti voči nim… 

http://www.youtube.com/watch?v=GIpyGQxa2ZY&feature=related