Na stáži v Snemovni reprezentantov

Počas mesiaca júl som mal možnosť zúčastniť sa na mesačnej odbornej stáži v Komisii pre dopravu a infraštruktúru (Committee on Transportation and Infrastructure), ktorej predsedom je Kongresman John Mica. Stáž bola organizovaná Centrom pre Severoamerické štúdia (CNAS) Ekonomickej univerzity v Bratislave (EU) za podpory rektora EU a obom som vďačný za túto jedinečnú možnosť.

Keď sa snažím zhodnotiť túto stáž s odstupom času, musím ju hodnotiť veľmi pozitívne a to hneď z viacerých hľadísk. Už samotná možnosť stráviť mesiac v takej politicky významnej inštitúcií akou bezpochyby je americký Kongres predstavuje sama o sebe úspech. Bolo mi však jasné, že by som bol hlúpy, keby som nevyužil možnosti, ktoré mi pobyt nielen v Kongrese, ale aj v samotnom Washingtone ponúkal.

Samotná pracovná náplň stážistu v Kongrese sa často líši v závislosti od kancelárie jednotlivých kongresmanov, či počtu stážistov ako aj obdobia (ak zasadal Kongres, bolo práce nepomerne viac ako keď mal prestávku) a preto sa nedá jednotne definovať. V Komisii pre dopravu a infraštruktúru, do ktorej som bol pridelený z kancelárie kongresmana J.Micu, som bol jeden z dvoch stážistov, takže práce sa mi ušlo celkom dosť.

Samozrejme, nevyhol som sa ani klasickým stážistickým povinnostiam ako je kopírovanie, skenovanie dokumentov, či roznášanie pošty medzi Komisiou a jej jednotlivými subkomisiami, z ktorých viaceré sídlili v iných budovách. Ak bolo potrebné nachystať sálu pred zasadnutím Komisie, išiel som pomôcť, ak bolo treba nachystať podklady pre jednotlivých členov Komisie, ktorých bolo 58 (a to je v Snemovni reprezentantov spolu 22 komisií), podielal som sa na tom aj ja.

Nakoľko však tieto aktivity zvyčajne nezaberali celú pracovnú dobu o 9:00 do 18:00, mal som možnosť venovať sa množstvu ďalších zaujímavých aktivít a práve aj vďaka tomu bola moja stáž naozaj pestrá. Napríklad počas leta sa organizujú každý týždeň prednášky pre stážistov (ktorých je v kanceláriach 100 senátorov, 435 kongresmanov a 22 komisií naozaj hojne), na ktoré sú pozývaní rozliční zaujímaví hostia z radov senátorov, kongresmanov, ministrov, či vysokopostavených vládnych úradníkov, a na záver ktorých mali stážisti možnosť s nimi diskutovať.

Takisto niektoré väčšie štáty, ako napríklad Florida, mali vlastné zastúpenie pri Kongrese a každý týždeň organizovali prednášku jedného z kongresmanov svojho štátu určenú pre stážistov. Tam sme mali možnosť diskutovať nielen o politike, ale aj o ich osobnom živote, a dozvedieť sa napríklad akú dôležitú úlohu hrajú v ich politickej kariére ich manželky/manželia, či ako museli poniektorí popri vysokej škole pracovať nočné „šichty“, aby si dokázali zarobiť na školné. Vzdialenosť, ktorú človek pociťuje medzi politikmi a bežnými ľuďmi tu na Slovensku v Kongrese jednoducho nebolo cítiť a kongresmanom nevadilo s úsmevom odpovedat aj na otázky, na ktoré by väčšina slovenských politikov odvetila jednoduché „bez komentára“.

Rovnako ma milo prekvapila starostlivosť zo strany nielen Kongresmana Micu, ale aj ostatných členov jeho podporného tímu, či už v komisií alebo v jeho kancelárií. Vždy, keď prišiel na zasadnutie Komisie, nezabudol sa na chvíľu pri mne ako obyčajnom stážistovi zastaviť a prehodiť pár viet a uistiť sa, či niečo nepotrebujem. Rovnako sa ku mne správal aj jeho zástupca, ktorý bol zhodou okolností pred necelým rokom na návšteve Slovenska, takže viackrát sa v práci pozabudol pri rozhovoroch a spomienkach na Slovensko. Kongresmanov aide z jeho kancelárie nás zase takmer každý deň bral autom asi na polceste do práce, čo nám nielen ušetrilo čas a peniaze, ale zopár ranných vtípkov a podpochovačiek (bol veľmi neformálny so svojským zmyslom pre humor) vždy príjemne naštartovalo deň. Na záver stáže sme obaja slovenskí stážisti takisto dostali pozvanie na obed od Kongresmana Micu, kde sme mali možnosť sa s ním dlhšie porozprávať a rozobrať aj jeho slovenskú minulosť a aktuálne témy súvisiace so Slovenskom.  Jednoducho tú vzdialenosť medzi šéfom a najnižším podriadeným vôbec nebolo cítiť a vnímal som to tak aj na jeho vzťahu so svojimi podriadenými. Samozrejme, bol tam rešpekt z ich strany, ale aj úcta a vďačnosť za odvedenú prácu zo strany Kongresmana Micu.

Prehliadka Bieleho domu (kde sa dá ísť len v sprievode svojho kongresmana) ako aj „pristihnutie“ prezidenta Obamu ako práve nastupuje do svojej helikoptéry priamo na záhrade Bieleho domu, či takmer 5 hodinová prehliadka Snemovne reprezentantov a Senátu (po ktorej som mal však stále pocit, že sme nevideli všetko a že sa tam musím vrátiť) ako aj Kongresovej knižnice boli príjemným a zároveň aj cenným spestrením programu počas dní, keď Kongres nezasadal.

A ak zrovna zasadal a uskutočňovali sa hlasovania, bolo zaujímavé sledovať z balkóna pre hostí, ako taká zdanlivo jednoduchá činnosť vlastne prebieha. Na obrázkoch z televízie sme zvyknutí, že poslanci NR SR potichu posediačky hlasujú, avšak v Kongrese to vyzeralo viac ako počas prestávky nejakého kultúrneho podujatia. Kongresmani v skupinkách postávali a diskutovali a v sále bolo naozaj rušno, aj keď atmosféra vyzerala stále priateľská a človek si ani nestihol všimnúť kedy všetci títo „zástupcovia ľudu“ stihli vložiť do prístroja svoju kartičku a stlačiť zelené „Yea“ alebo červené „Nay“. 

Doteraz mám dobré spomienky na nespočetné debaty na pôde Kongresu na naozaj rozličné témy. S kongresovým kaplánom, ktorý hoci je katolícky kňaz (len druhý v 238 ročnej histórií), pôsobí na ekumenickej pozícií a zastupuje všetky náboženstvá a otvára zasadnutia Kongresu ekumenickou modlitbou, sme takmer 3 hodiny diskutovali o tom, akú má náboženstvo vo všeobecnosti úlohu v americkej spoločnosti a ako „freedom of religion“ neznamená „freedom from religion“. Na jednej z množstva recepcií organizovaných na pôde Kongresu som sa pre zmenu zarozprával s bývalým bolívijským konzulom vo Washingtone, ktorý si pri mne pospomínal aj na svoju návštevu bývalého Československa v časoch, keď moja prítomnosť na tomto svete ešte nebola ani plánovaná.

Rád som si vyberal z množstva rôznych diskusných panelov a prednášok organizovaných na pôde Kongresu, kde som sa napríklad dozvedel, ako americká vláda investovala milióny dolárov do bezpečnostných rontgenov na letisku, ktoré dokážu cestujúceho úplne „presvietiť“ a tým pádom ho nahého zobraziť na obrazovke bezpečnostnému agentovi, avšak ktoré nedokážu odhaliť prítomnosť výbušnín.Hlavné, že všetci majú pocit bezpečnosti... Po diskusií o ľudských právach v Číne som bol zase šokovaný zo zistení (o ktorých už bola dokonca napísaná nejedná kniha), že telá politických väzňov sú častokrát predávané na orgány a že Čína zažíva okrem ekonomického boomu, ktorého sú plné media, aj boom transplantačnej turistiky, o ktorom sa však už z mainstreamových médií nedozvieme...

Keďže Washington má popri federálnych vládnych úradoch aj množstvo think-tankov, tie ponúkali naozaj hojne zaujímavých prednášok. Stal som sa pomerne častým návštevníkom Heritage foundation, kde okrem iných prednášal aj Tony Abbott, bývalý minister vo viacerých austrálskych vládach, ktorý je aktuálne lídrom opozície v austrálskom Kongrese. Vďaka pánu Demešovi sme rovnako mali možnosť navštíviť centrálu German Marshall Fund, kde sa nám venovali hneď štyria analytici a riešili sme aj (v tom čase) nastávajúcu návštevu Ministra ZVaEZ SR. Milé bolo aj pozvanie od Chargé d´Affaires a.i. p. Zeleňáka na návštevu slovenského veľvyslanectva vo Washingtone.

Práve skutočnosť, že počas tejto stáže som mal možnosť zapojiť sa do toľkých aktivít rôzneho charakteru sa odrazila na celkovej veľmi pozitívnej skúsenosti z mesiaca stráveného vo Washingtone, D.C. Pomohla mi spoznať zblízka ako funguje legislatívny proces v najväčšom zákonodárnom zbore na svete, ako aj nazbierať množstvo užitočných skúseností, kontaktov a zážitkov, či vidieť, ako sú na pracovisku dôležité VZÁJOMNÁ dôvera a rešpekt medzi nadriadeným a podriadenými. Čo je však dôležitejšie, pomohla mi uvedomiť si, ako budúcemu manželovi a otcovi (snáď sa oboma v budúcnosti raz stanem), aké dôležité je pre úspešnú kariéru mať stabilné rodinné zázemie a podporu svojho manželského partnera/ky. Práve J. Mica bol toho jedinečným príkladom a za túto lekciu som mu vďačný. 

Michal Krčméry