Predstavme si situáciu, že prezident podpíše zákon na základe ktorého bude možné zhabať niekomu majetok a to z dôvodu, že štát chce cez jeho pozemok postaviť diaľnicu. Ono, ona to nie je až tak ťažká predstava, pretože prezident skutočne takýto zákon podpísal a ten bol následne (až po dvoch rokoch) zrušený Ústavným súdom. Bolo by to spravodlivé?
Poďme ale ďalej, predstavme si situáciu, že môžete byť vysťahovaný zo
svojho bytu, pretože štát Vás aktuálne a veľmi akútne potrebuje ako
traktoristu niekde na opačnom konci republiky, pričom vôbec nie je podstatné,
že ste predtým robili advokáta. Rovnako, ako príklad vyššie i toto sa
dialo s podpisom prezidenta. A dnes o tom hovoríme, ako
o veľkej nespravodlivosti a krivde, pričom čiastočne majú aspoň tú
majetkovú krivdu zmierniť reštitúcie.
Nuž a do tretice si predstavme, štát Vás vyhlási za polovičných
občanov, ktorí nemajú rovnaké práva ako ostatní občania a prinúti Vás
alebo štát opustiť dobrovoľne, alebo násilne a to vo vagóne. Samozrejme
ani v tomto prípade nejde o to, či ste ekonóm alebo riaditeľ veľkého
závodu alebo baník. Bolo by to spravodlivé?
Prečo o tom hovorím? No v skutku preto, pretože pravda si zaslúži
byť pomenovaná nahlas. A to nielen kvôli nebezpečenstvu sebaklamu, ale
i kvôli neúcte k druhým, dnes už zosnulým a zodpovednosti za
spoločnosť samotnú.
A o akej pravde to hovorím? O pravde o našich
prezidentoch.
Gašparoviča kritizujeme za slovné lapsusy, za kauzu Čentéš, či Zákon
o jednorazových opatreniach pri výstavbe diaľnic. Kritika je oprávnená
a zaslúžená.
Husák a Svoboda a iní. Tých ani nekritizujeme na úrovni
Gašparovič, Schuster a spol., pretože sme absolútne presvedčení, že išlo
o tak veľký útlak a neslobodu, že každému je jasné ako to s nimi
bolo.
Ostáva Tiso - najmä o ňom má byť tento príspevok.
Tisa nazývame (dnes veľmi distingvovane) rozporuplná postava našich dejín. Nemal
na výber, vraj bola taká doba a keby sa nerozhodol pre štát roztrhali by
nás iné štáty. Súhlas, možno to tak bolo. Ale, čo to na veci mení?! Referujúc
krátkymi historickými faktami – Hitler vydieral a hral hru, ktorá mu
vyšla. Iste mal moc, za ním stál strach a pod. Ale bol to vydierač
a na to netreba zabúdať. Vydieral zlom.
Tiso sa rozhodol, a my vzhľadom na situáciu a vedomosti, ktoré
máme nemôžeme ustúpiť do neurčitej pózy.
Nechcem začať citovať z jeho prejavov, ktoré sú zaznamenané. Poznáte
ich. Viete ako postupoval, viete kam odvážal židov. A to je hlavný
problém. Ako možno pochybovať o prezidentovi, ktorý vlastných občanov posielal
na smrť! (sic!) Že to inak nešlo? A to je problém, či argument? Ak je
možné vyviniť sa zo smrti?!
Štátom?!
Nie je to trochu Kajfášov argument – radšej jeden (v tomto prípade viacerí)
za štát namiesto národa/štátu samotného?
Kňaz?!
Tiso, ktorý vyznamenal na námestí v Banskej Bystrici nemeckých vojakov
po zásahu v Kľaku a Ostrom Grúni. Tiso, ktorý sa nepridal na stranu
Slovenského národného povstania.
Tiso, ktorý utiekol do Švajčiarska.
Ak Vám chýba téza na začiatku, tak prichádza na konci - Tiso nie je rozporuplná postava našich
dejín. Tiso bol zlý prezident, ktorý zlyhal a nie raz.
A na záver ešte jedno je potrebné doplniť. To že ho považujem za zlého
prezidenta, neznamená, že ho súdim ako človeka. Na to by sme mali pamätať tiež.
To bude robiť niekto Iný.
Prečo takáto úvaha?
Lebo tento víkend nebudeme jediní, ktorí budú pochodovať. My so spomienkou
na život oni so spomienkou na smrť.
Lebo občas počujeme dezinformácie od ľudí, od ktorých by sme to skrz
funkciu a postavenie nečakali.
Lebo je neúctivé zabudnúť.
Juraj Šeliga
