„Lebo aj teraz je svet plný figúrok, ktoré ostošesť, zaštítené ochranou stáda a bez schopnosti predvídať a mať zásady, súhlasia s hocičím. Figúrka je nebezpečný človek, pretože si myslí, že za nič nemôže, že tamhore vyššie sú činitelia, ktorí za neho myslia, rečnia, plánujú, za neho rozhodujú, za neho nesú zodpovednosť. ... figúrka je teraz výplodom pokrytectva našich čias ...” (D. Tatarka Démon Súhlasu)
V týždni keď si pripomíname Nežnú revolúciu, ktorá menila osudy nás všetkých sa iste nie náhodou na pôde Právnickej fakulty Trnavskej Univerzity v Trnave uskutočnil workshop na tému „Úloha a postavenie právnika a právničky v spoločnosti“. Worskhop, ktorý ponúkol odpoveď mladých študentov práva na Tatarkovu výtku o figúrkach v spoločnosti a figúrkach medzi právnikmi. Dovoľte mi preto pár žurnalisticko-osobných poznámok .
Celá akcia bola rozdelená do troch sekcií, (i) známy právnici o práve, (ii) známi ne-právnici o práve, (iii) neznámi právnici o práve. Nebudem Vás nudiť detailmi o časoch, počtoch ľudí, či niečím podobným. Hneď k obsahu vypovedanému i k tomu implicitnému.
V prvom bloku (známi právnici o práve) vystúpila Dr. Eliška Wagnerová, Dr. Ján Hrubala a Dr. Ján Havlát. Okrem svojich motivácií stať sa právnikmi popísali zaujímavé dilemy, pred ktorými ako právnici a ľudia stáli. A počas tohto celého rozprávania bolo možné u každého identifikovať ten spomínaný nepriamo vypovedaný obsah.
Wagnerová sa nebála povedať, a skutočne veľmi priamo, že právnik má byť čestný človek, že Masarykovo nebáť sa a nekrást nie je len floskulou, ktorá sa dobre kde tu cituje. Že česť a étos stojí v pozadí každého človeka, pri otvorení spisu, pri hľadaní spravodlivosti, túžby po spravodlivosti. Ukázať charakter nie je slabinou, vidieť veci v kontexte doby, bojovať a hľadať pravdu je poslaním človeka, o to viac právnika. Otázka vnútorných vzorcov, ktoré nás vedú k rozhodnutiam je mierou zodpovednosti i povinnosti každého (mladého) právnika. Nie je to legenda ani fráza z prvého ročníka štúdia. Hrubala dodal s prosbou o opomenutie patetického tónu, že nevyhnutná je snaha o vytesnenie vnútornej zloby, že jednoducho treba bojovať proti vlastnej zlobe, zlomyseľnosti a pomstychtivosti, aby bol človek slušným právnikom. Slušného právnika od neslušného neodlišuje to, že ten prvý nemá zlé “pohnutia mysle” a druhý áno, ale to, že ten prvý sa im nepodriadi, zápasí s nimi a vyhráva. Vstup do interakcie ľudských vzťahov z titulu moci preto nikdy nesmie byť násilím a osobnou pýchou, naopak má byť ukážkou pochopenia pre čaro jazýčka na váhach spravodlivosti. „Buďte lepší ako iní, pracujte viac a tvrdšie“ na prvý pohľad lacná fráza z treťotriedneho motivačného plátku bola ale z úst Havláta úplným opakom. Medzi poctivým výkonom svojho povolania a úspechom nie je škodoradostná dichotómia, naopak jedno by malo byť a môže byť samozrejmosťou druhého.
Druhým blokom (známi ne-právnici o práve) sa niesla uvoľnenejšia atmosféra. Predsa len Ľuba Lesná a Zuzana Mistríková nezápasia každodenne s paragrafmi, či zmluvami, čo však neznamená, že nezápasia s právom, či o právo. Ich posolstvo bolo tak viac abstraktné, zamerané na celú spoločnosť, ktorú ako osoby z mediálnej oblasti sledujú, vidiac dopady masy paragrafov na hlavy jednotlivcov.
Mistríková zatiahla ihneď na pomyslenú hlbinu, a to odkazom na vnútornú logiku i systematiku každého jedného zákona. Miesto argumentačných metód, či vetnej konštrukcie, nastupuje fungovanie zákona a jeho spoločenská reflexia, ktorá je tým čo rozhoduje o kvalite právneho poriadku. Paradoxne, i keď dnes toľko hanení, právnici sú podľa Mistríkovej nevyhnutným elementom zdravo fungujúcej spoločnosti. Lesná otvorila debatu o napísanom a žitom, o právnom štáte na papieri a tom, ktorý sa pri Svätom Jure stretol s realitou (únos Mikuláša Kováča ml. pozn. autor). Hodnotový systém, ktorý je prítomný v spoločnosti je obrazom i zrkadlom aj pre právnikov. Právnici o svoje skutočné miesto budú bojovať, častokrát i s médiami, politikmi a ďalšími, ktorí ich vykresľujú ako spoločenské zlo. Slušnosť, morálka, cnosť i človečina bola spoločným prvkom oboch blokov.
V treťom bloku (neznámi právnici o práve) vystúpili mladí študenti a študentky, ktorí sa popasovali s obrazom právnika ako mladého gaunera, ktorý zarába veľa peňazí. Opäť sa skloňovala slušnosť, nevyhnutnosť zmeny, ale nie tej megalomansko-populistickej, skôr naopak vnútornej, ktorá vychádza od jednotlivcov, ktorá pretvára svoje okolie, a tak prispieva k blahu komunity. Ideál pravdy, spravodlivosti a dobra nesmie zostať pred bránami právnických fakúlt. Študenti volali po jeho vstupe dovnútra. Ochota byť na seba prísny, ale zostať morálne čistý nie je na výsmech, je zaujímavá. Hodnoty majú stále svoju cenu, i keď potrebujú svojich nositeľov. Túžba po učiteľoch, ktorí skutočne formujú kladie jasne pomenované nároky i na fakultu.
Úprimne treba povedať, že autorovi tohto príspevku sa dostalo radosti byť spoluorganizátorom tejto udalosti. Nadšenie ľudí, ktorí chcú ponúkať alternatívu oproti obrazu dravých žralokov, ktorí chcú priložiť ruku k dielu je motiváciou. Verejne známe osoby, ktoré sa ospravedlňujú, že z časových dôvodov sa nemôžu podujatia zúčastniť, hoci téma je dôležitá, či ľudia, ktorí ponúkajú svoj voľný čas a peniaze, je záväzkom nevzdávať boj o ideál spravodlivosti, ideál slušnosti, ideál normálnosti. A odpoveď študentov, ktorí chcú byť slušnými, ktorí nesúhlasia s ľahšou cestou, je nádejou, že obraz o práve, ktorý je dnes ponúkaný svetu nie je jednofarebne čierny.
Tatarkov Démon súhlasu spomenutý v úvode upozorňuje na figúrky. Figúrky ticho súhlasiace s čímkoľvek, figúrky nasledujúce obraz fatamorgány na púšti. Ale tu zrazu stojí opozícia, zastúpená každou generáciou, povolaním i schopnosťou, ktorá odpovedá: „Nie, ďakujeme nemáme záujem.“ Komunita, ktorá má potenciál prerásť spoločnosť.
Workshop o úlohe a postavení právnika v spoločnosti, ktorý sa uskutočnil na pôde Právnickej fakulty Trnavskej Univerzity v Trnave je toho dôkazom. Že ľudia nerezignovali, že boj sa ešte neskončil, že etika patrí na právnické fakulty a nielen tam, ale i do každodenného života.
Úprimné poďakovanie patrí vedeniu Právnickej fakulty Trnavskej Univerzity v Trnave, menovite prof. Helene Barancovej a Dr. Martine Gajdošovej, taktiež Dr. Patrikovi Príbelskému rovnako i Dr. Márii Kolíkovej, Dr. Jaroslavovi Daniškovi a všetkým ďalším, ktorý akýmkoľvek spôsobom priložili ruku k dielu a tak pomohli s organizáciou.
Juraj Šeliga, KAN3/Trnava
