Demokracia je hrozne ťažká vec

Keď som pred pár týždňami písala svoj prvý blog o demokracii, kládla som v ňom otázky predovšetkým sama sebe. Pýtala som sa, či naša túžba po demokracii je skutočná alebo len deklaratívna a či naše správanie nevypovedá o tom, že o politickom smerovaní svojho mesta, okresu, krajiny či Európy vlastne rozhodovať nechceme.

O niekoľko dní neskôr na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe predstavovala svoju novú knihu Madeleine Albrightová. Názory na ňu samotnú sa aj v Čechách rôznia, nikto však asi nemôže spochybniť fakt, že sa stala jedným z najvýznamnejších československých rodákov a v priestore svetovej politiky to dotiahla určite naďalej (nehovoriac o tom, že bola prvou ženou na čele amerického ministerstva zahraničných vecí vôbec). Aj keď odhliadneme od obsahu jej postojov a politiky, samotné jej skúsenosti a postavenie jej dávajú právo kvalifikovane sa vyjadrovať k politickým dejinám 20. storočia nielen teoreticky, ale aj osobne: Albrightová priamo či sprostredkovane zažila predvojnovú demokratickú ČSR, nacistickú aj komunistickú totalitu, na ktoré sa navyše (a na rozdiel od nás) dokáže dívať očami amerického politika.  

V diskusii, ktorá nasledovala po prezentácii, Madeleine Albrightová vážne aj vtipne odpovedala na mnohé otázky. Mimoriadne vážna však bola jej odpoveď na otázku, čo si myslí o vývoji v strednej Európe po r. 1989: „Demokracie je hrozně těžká věc,“ povedala.

Ďalšími kamienkami, ktoré dopĺňajú moju mozaiku o demokracii, je paralelné štúdium dejín Nemecka medzi svetovými vojnami a príprava materiálov k mojej diplomovke, ktorá sa viaže na československé dejiny v r. 1945-1948. V oboch prípadoch v priebehu neuveriteľne krátkeho času došlo k premene viac alebo menej fungujúcej demokracie na desivú totalitu. Podotýkam, že v oboch prípadoch zostala formálne platná demokratická ústava: nemecká weimarská ústava de facto platila do r. 1945 a v Československu bola nová ústava prijatá až v r. 1960.

Ako je to možné? Nie je platná demokratická ústava dostatočnou garanciou pre demokraciu samotnú?

Ak som v predchádzajúcom blogu naznačovala, že demokraciu nechceme, možno som sa nevyjadrila presne. Nie je potrebné, aby sme demokraciu nechceli, úplne stačí, ak ju nebudeme chcieť dostatočne. Základným atribútom demokracie (a – priznajme si – asi jedinou serióznou výhodou oproti iným politickým formám) je ustavičná možnosť zmeny. Ak sa na skok vrátim k Albrightovej, „nie je tragédiou, ak voľby dopadnú zle. Lebo vždy budú ďalšie voľby. Zle je vtedy, ak nie sú žiadne ďalšie voľby.“

Ani v Nemecku, ani v Československu nebola totalita nastolená sčista-jasna násilím. To, že vôbec mohlo dôjsť k „prevzatiu moci“, resp. k „víťaznému Februáru“, roky predtým dláždila agresivita nacistov, resp. komunistov, a paralelné ustupovanie demokraticky zmýšľajúcich politikov a občanov. Ešte v 30tych rokoch si z Hitlera Voskovec a Werich vo veľkom uťahovali. Európski politici z neho mali pozitívny dojem. Nemecko na čele s prezidentom Hingenburgom ho chcelo „skrotiť“. A pritom si nevšimli, ako sa postupne jednotlivé články ústavy zneužívajú a moc sa kumuluje v rukách, do ktorých nepatrí. Keď potom Hitler začal ústavu priamo porušovať obmedzovaním občianskych a politických práv Židov, komunistov a ďalších, nebolo už cesty späť. To isté sa stalo v Československu.

A napokon, je to tak vždy. Rímske cisárstvo bolo tiež po stáročia formálne vyhlasované za republiku. Malo dokonca aj senát (hoci Caligula za senátora menoval napr. svojho koňa). Prvému cisárovi Augustovi sa takto podarilo rozleptať najdokonalejšie a najpremyslenejšie protiautoritárske politické zriadenie, aké kedy jestvovalo.

Vo všetkých prípadoch sa demokrati – ako známa žaba z bájky – uvarili, a ani si to nevšimli.

Ako to teda myslela madam Albrightová s „hrozne ťažkou demokraciou“? Budem pokračovať v jej citovaní: „Demokracia je hrozne ťažká vec. Nie je zodpovedné priviesť ju na svet a potom sa o ňu nestarať. Demokracia potrebuje občanov, ktorí sa o ňu budú starať.“

Ako príklad uviedla ukrajinskú oranžovú revolúciu: tam demokracia skončila skôr, než začala, a to len preto, že nad vôľou poriadne sa o ňu postarať zvíťazila túžba po moci a osobné spory medzi jej „rodičmi“.

Čo tento historický exkurz hovorí nám, nechávam na zváženie každého. Pevne verím, že časy totalít už máme za sebou a minimálne z ekonomických dôvodov každému viac vyhovuje hoci iluzívna, ale demokracia. Predsa však stojí za zamyslenie, že v čase, keď si pripomíname 23. výročie získania slobody a demokracie, už v našom štáte ústavu (hoci demokratickú) nemá kto brániť. Že si z nej najvyšší ústavní činitelia robia trhací kalendár a neexistuje sila, ktorá by im v tom zabránila. Veď kto by to mohol urobiť? Prezident? Vláda? Parlament? Najvyšší súd? Generálny prokurátor? Ústavný súd?!

Možno tvrdé slová, ale faktom je, že demokratický charakter našej krajiny dnes závisí jedine od toho, že sa ešte nikto z nich nerozhodol zmeniť ho na nedemokratický. Keby sa tak rozhodol, neexistuje politický spôsob, ako mu v tom zabrániť. Ak – ak sa o svoju demokraciu nezačneme poriadne starať sami.

A niekoľko pozitívnych slov na záver. Prezident Masaryk pri podpisovaní československej ústavy v r. 1920 povedal, že na vypestovanie skutočnej demokracie bude treba päťdesiat rokov ničím nerušeného mieru. Jemu to dopriate nebolo. My už takmer polovicu tohto času máme za sebou. Verím teda, že sa budeme vedieť zodpovednejšie starať o demokraciu, pri ktorej „pôrode“ si mnohí toľko vytrpeli. Ak kvôli ničomu inému, tak aspoň z úcty a vďačnosti voči nim… 

http://www.youtube.com/watch?v=GIpyGQxa2ZY&feature=related

Alternatíva k priamej demokracii

Michal Čop je absolvent 3. ročníka KAN v Trnave a prispieva svojou esejou, ktorú pôvodne prezentoval v októbri na oslave 10. výročia SLH. Prosí vás o spätnú väzbu, aby mohol príspevok ešte upraviť predtým, ako bude uverejnený v zborníku. Odporúčam vás aj na jeho blog http://www.postoy.sk/node/3835. 

                    „Demokracie rozkvéta, viď s kozmetickou vadou...“ spieva český pesničkár Karel Kryl v jednej zo svojich piesní. Mnoho ľudí má v súčasnosti podobný pocit. Pravdepodobne sa niekde stala chyba. Ale kde? Zdá sa, že hore, medzi politikmi. Ja sa však opovažujem tvrdiť, že chyba sa stala rovnako aj dole, medzi občanmi. Tí totiž v demokratických režimoch vládnu. Alebo už neplatí, že demokracia je vládou ľudu? Výzvou pre kresťanov, v politickej oblasti je preto zabezpečiť vyšší podiel občanov na vládnutí.                           

                       Po prečítaní predchádzajúcich riadkov asi aj vám napadlo, že náš problém sa dá vyriešiť pomerne jednoducho: Väčším zapojením ľudí do rozhodovacích procesov. Súhlasím. Zároveň však tvrdím, že tu nemôžeme ukončiť esej a náš problém považovať za vyriešený. Rovnako dôležité, ako toto zistenie je zistiť aj to, akým spôsobom by sa navrátenie moci ľudu malo uskutočniť. Domnievam sa totiž, že táto oblasť v sebe skrýva viacero problémov a preto je potrebné sa im rozsiahlejšie venovať.   

                         Ako najjednoduchšie riešenie vrátenia moci ľudu sa ponúka možnosť uzákoniť povinnosť voliť všetko, čo sa len zvoliť dá, spoločne si napísať ústavu a dať ľuďom možnosť predkladať zákony. A to všetko dokonca prostredníctvom internetu. Podobné iniciatívy sú v dnešnej dobe veľmi populárne a uchyľujú sa k nim dokonca i donedávna seriózne vyzerajúci politici. No nie je toto ričenie príliš utopické? Či v horšom prípade populistické? Treba si totiž uvedomiť, že uvalenie takýchto povinností na občanov by znamenalo uvalenie neprimeranej záťaže na ich plecia. Ak sa na to pozrieme z blízka zistíme, že v budúcnosti by musel každý z nás rozhodovať o prijatí rozsiahlych dokumentov, z ktorých mnohé majú niekoľko tisíc strán, a sú úzko špecializované. Ja osobne by som sa nikdy nechcel dostať do situácie, že by som po tom, ako prídem po ôsmych hodinách z práce musel namiesto venovania sa rodine študovať mnohostranové dokumenty, trebárs o nových mechanizmoch riadenia jadrových elektrárni, a neskôr pomocou môjho úplne nekompetentného hlasovania preberať na seba zodpovednosť za budúcnosť jadrovej energetiky. Rovnako nechcem voliť sudcov, prokurátorov, predsedov úradov, či dokonca riaditeľov štátnych podnikov. Nemyslím si, totiž, že predvolebná kampaň je prostriedkom, ktorý dokáže vybrať najvhodnejšieho kandidáta, nemyslím si, že väčšina dokáže stále učiniť najlepšie rozhodnutie a rovnako si nemyslím, že sudcovia, prokurátori, či štátni úradníci by pracovali lepšie, ak by boli volení. Práve naopak, predpokladám, že by tak boli nútení robiť najmä to, čo by im prinieslo úspech vo voľbách.       

                Riešenie je teda zložitejšie. Našou úlohou totiž nie je nájsť väčšinu, alebo priemer vôle ľudu. Našou úlohou je nájsť spôsob, ako činiť také rozhodnutia, ktoré by nikoho nepoškodzovali, neznižovali slobodu jednotlivcov a zároveň by znamenali čo najlepšie rozhodnutie v prospech spoločného dobra. Len tak sa totiž neodkloníme od cesty slobody a demokracie, ktorú si naša spoločnosť vybojovala v zimných mesiacoch na prelome rokov 1989/90 a ktorú buduje doteraz.

   Ako sa však k takému riešeniu dopracovať? Prvý, kto ucelene sformuloval odpoveď na túto otázku bol podľa mojich zistení Ambrogio Damiano Achille Ratti, známy skôr ako pápež  Pius XI. Ten vo svojej encyklike Quadragesimo Anno okrem iného formuluje aj koncept subsidiarity. Píše: „Ak je nepovolené odobrať jednotlivcom to, čo môžu vykonávať vlastnými silami a vlastným úsilím, a prideliť to spoločenstvu, tak je nespravodlivé preniesť na väčšiu a vyššiu spoločnosť to, čo môžu vykonávať menšie a nižšie spoločenstvá“ Aj pápežovo tvrdenie teda môže vyviesť z omylu tých, ktorí by chceli dať všetko do rúk všetkých. Z uvedeného citátu ďalej vyplýva, že moc na to, aby nebola zneužívaná musí byť rozptýlená. Nemá sa však ocitnúť v rukách jednotlivcov, ale musí byť najmä v rukách malých spoločenstiev. Ak si tie vedia spravovať svoje problémy sami, štát by sa do týchto záležitostí nemal miešať. Tento vzorec by však mal platiť aj opačným smerom. Ako hovorí Konferencia biskupov Slovenska: „Subsidiarita má dva rozmery: menšiemu, nižšiemu spoločenstvu sa nemá zhora odobrať kompetencia, pokiaľ ju dokáže zvládnuť. V prípade, že daný problém nedokáže vyriešiť, väčšie či vyššie spoločenstvo mu má podať pomocnú ruku.“ V politickej oblasti to znamená, že štát, teda politici, budú podporovať vznik a pôsobenie rôznych občianskych spoločenstiev. Navyše budú týmto spoločenstvám pomáhať presadzovať ich požiadavky a budú ich prizývať do diskusie v otázkach, ktoré sa ich týkajú.              

                Skúsme si to teda predstaviť v praxi. Môj sused je hlboko sociálne cítiaci človek a preto sa rozhodne stať členom organizácie, ktorá sa stará o zaostalé rómske komunity. Okrem toho, že v rámci tohto spoločenstva pracuje s týmito komunitami, zúčastňuje sa aj konferencií k danej problematike, dokonca podobné podujatia organizuje a sám študuje rôzne materiály, ktoré mu pri práci pomáhajú. Štát na základe princípu subsidiarity fungovanie tejto organizácie podporuje. Neostáva však len pri tom. V prípade, že vláda vidí, že je potrebné riešiť rómsku problematiku na celoštátnej úrovni, prizve  spoločenstvo môjho suseda, aby sa spoločne s ďalšími organizáciami, ktoré sa venujú danej problematike, ale aj štátnymi orgánmi pomáhalo pri príprave novej legislatívy. Môj sused tak získava možnosť spolupodieľať sa na vládnutí v oblasti na ktorú je odborníkom a na ktorej správnom riešení mu záleží. Z takéhoto postupu však profituje aj spoločnosť omnoho viac, ako keby bola do riešenia rómskej problematiky zahrnutá široká verejnosť. Legislatívu totiž v tomto prípade formujú osoby, ktoré nie sú poznačené predsudkami, riešenie danej problematiky ich zaujíma a taktiež majú v danej oblasti potrebné vedomosti. Zároveň sa nepotrebujú nikomu zalíškať, a dbajú o to, aby sa problematika vyriešila čo najlepšie pre všetky strany. 

                Princíp subsidiarity nám tak umožňuje rozptyl moci a zároveň sa vyrovnáva s problémom neadresnosti, ktorým trpela úvaha, ktorá demokraciu chápala ako vládu všetkých nad všetkým. Uplatňovanie princípu subsidiarity však navyše zabezpečuje aj užšie spojenie medzi politikmi a bežnými občanmi. Politika tak už nie je len niečo, čo sa odohráva tam hore, akoby na nebesiach, na čo obyčajný ľudia nemajú dosah, ale predovšetkým plní požiadavky občanov. Stáva sa teda skutočnou vládou ľudu. Taktiež tu odpadáva problém neodbornosti. Debaty, ktoré sa v týchto spoločenstvách odohrávajú sú totiž často krát vedené množstvom členov, ktorí sa o danú problematiku odborne zaujímajú. V diskusii sa navyše požiadavky spoločenstva zbavujú zbytočných záťaží a na politickú scénu sa dostávajú čo najlepšie naformulované a odborne prediskutované.

                Problém uplatňovania konceptu subsidiarity v politike však nastáva ak v štáte neexistujú spoločenstvá, ktoré by štát musel brať na zreteľ, poprípade mohol prizvať do debaty. Samotným politikom takáto situácia zas až tak nemusí prekážať. Nie sú totiž vystavení občianskej kontrole a nemusia hájiť záujmy menej zaujímavých, či málo početných skupín obyvateľstva. Demokracia sa však v takýchto prípadoch mení na tyraniu väčšiny, či priemeru, alebo na oligarchiu. 

                    Úlohou zodpovedných občanov je preto vytvárať malé spoločenstvá, ktoré môžu v konečnom dôsledku zmeniť tvár našej demokracie. Samozrejme kresťania nie sú výnimkou. Aj nám by malo záležať na tom, aby sme v našej vlasti vytvorili fungujúci politický systém. Obzvlášť ak sa jedná o systém demokratický, ktorý sa v dnešnej dobe javí, ako najlepší na realizáciu nie len súkromného, ale aj spoločného dobra. Aj nám by malo záležať na tom, aby sme v politike, a teda aj v spoločnosti mali svoje slovo, aby naše záujmy niekto zastupoval a aby sme boli vnímaní ako rešpektovaní partneri. Rovnako by nám malo záležať na tom, aby mal takéto práva každý občan nášho štátu. 

                   Spoločnou víziou všetkých občanov Slovenska by teda malo byť väčšie zapojenie ľudí do politického rozhodovania pomocou princípu subsidiarity. Jeho uplatnenie totiž zabezpečuje rozptyl moci, rozumnú mieru medzi zapojením občanov do politiky a koncentráciou politickej moci. Zároveň umožňuje zachovanie slobody jednotlivca, vysporadúva sa s problémami neodbornosti a neadresnosti. Uplatnenie princípu subsidiarity teda vedie spoločnosť k jej pravému cieľu, teda k spoločnému dobru.

               Moju prácu som začínal slovami Karla Kryla. Zakončiť by som ju však chcel slovami Františka Mikloška, ktorými sa on sám na jednej besede snažil vysvetliť ako je možné, že v marci 1988 prišlo na sviečkovú manifestáciu tak veľa ľudí. Snáď jeho slová aspoň obmäkčia odporcov mojej tézy. Takže František Mikloško vtedy povedal:  „Tie tisícky ľudí na námestí, to neprišlo len tak, to bola dlhoročná práca v malých spoločenstvách.“  

Do Ríma s láskou

Zatiaľ posledný film z dielne Woodyho Allena nesie meno „Do Ríma s láskou“. Aj keď som ho ešte nevidel, jeho názov mi je viac než blízky. Od októbra totiž vo večnom meste  študujem na jednej z rímskych univerzít  a chcel by som sa s Vami (po)deliť o moje doterajšie skúsenosti a príhody.   

Môj prvý blog nie je chladnou analýzou tohto, ešte aj v októbri slnečného mesta. Skôr Vám chcem priblížiť moje postrehy zo života, štúdia i z návštev pamiatok, ktorých je tu v Ríme skutočne veľa. Ale už teraz sa priznám, že v ďalších blogoch určite odbočím (ako študent medzinárodných vzťahov) aj k politike – talianskej, slovenskej i tej globálnej.

Moje zážitky z potuliek, o ktorých chcem písať, nie sú ani tak o tom, kde je najlepšia zmrzlina alebo koľko je vstupné na kupolu Baziliky sv. Petra  (hoci, ak máte záujem, rád poskytnem informácie aj takéhoto charakteru:). Skôr Vám chcem napísať, ako vnímam fakt, že každý deň chodím okolo tých majestátnych sakrálnych či svetských architektonických skvostov. Je to zaujímavý pocit, len tak vystúpiť z metra a ocitnúť sa (aj niekoľkokrát za deň) pred Koloseom, či spraviť niekoľko krokov z inej zastávky a už vidím do okna pracovne Sv. Otca či obdivujem veľkoleposť Lateránskej baziliky. A práve o nej Vám chcem teraz niečo napísať. Nebudem ju rozoberať z pohľadu umeleckého, ale skôr ponúknuť jednu analógiu, ktorú vo ne vyvolala.                                                                                        

Keď som minulý týždeň obdivoval práve Laterán (takmer úplná zhoda s priezviskom pána rektora je čisto náhodná:), uvedomil som si, že každý jeden z nás je architektom svojho života a zároveň aj všetkých vzťahov, ktoré vytvárame. Keď píšem všetkých vzťahov, skutočne tým myslím všetky – od tých najdôvernejších až po tie, ktoré máme s ľuďmi, s ktorými sa už možno nikdy nestretneme, no napriek tomu vytvárame určité spoločenstvo – ako napríklad štát. Som to ja, kto nesie zodpovednosť za to, ako tieto vzťahy vypadajú. Chodia ich iní ľudia „obdivovať“ a snažia sa ich napodobniť? A ak v nich vidím ja, ako architekt, nejaké nedostatky, nemôžem už v tejto chvíli začať s  „rekonštrukciou“ nejakej starej šopy na majestátnu baziliky? Možno to všetko znie ako frázy z nejakej „motivational speech“, ale ja sám vidím okolo seba, že to funguje a rád to ukážem na príkladoch:

Väčšinou tu cestujem metrom. Takým pravým - ako z filmov, spĺňa všetky požiadavky. Je tam veľa cestujúcich a málo miesta, dosť frekventované priestory, ktoré sú napriek tomu málo udržiavané a samozrejme fenomén „čím viac ľudí, tým väčšia anonymita“. A hoci je tu každý vo svojom svete, zažil som momenty, kedy sa tie svety, hoci len na chvíľu, preťali.                                                                    

Bol som svedkom toho, ako sa mladý chalan, s neprítomným pohľadom a slúchatkami v ušiach, sám od seba zdvihol zo svojho miesta a ponúkol ho jednej panej, ktorá mu za to bola veľmi vďačná. Alebo ako otec, na ktorého by som to tiež nepovedal, – bol totiž celý potetovaný a mal minimálne deväťdesiat kilov - pomohol svojej malej dcérke von z metra, upravil jej nohavice, a dal jej takú pusu, že tá malá slečna celá žiarila, zobral ju za ruku a spolu s jej mamou išli do sveta. A nakoniec by som rád prispel svojím príbehom aj ja. 

   

Dnes som bol na mestskom úrade Rím IX vybaviť dokumenty, ktoré potrebujem na vydanie iných dokumentov (po tejto skúsenosti začínam písať voľné pokračovanie Hlavy XXII:). Ten úrad už poznám celkom dobre – v priebehu 11-tich dní som tam bol už tretí raz a dnes som tu zažil pravú taliansku hádku. Všetci, ako sme tam v tej veľkej miestnosti boli, sme len mlčky sledovali dve dámy (pracovníčka úradu a jej klientka), ako si dosť nahlas a verejne vymieňali svoje názory – tak, ako sa na demokraciu patrí , veď aj Taliansko je „res pubblica“, čiže vec verejná. Pani mala asi podobnú skúsenosť s ping-pongom po úradoch ako ja a už asi naozaj potrebovala niečo efektívne vybaviť. V tom čase som tiež stál pri okienku a taktiež mi bolo povedané, že opäť musím ísť na úrad, kde som bol pred pár dňami, po tlačivo, ktoré mi vtedy akosi nebolo treba. Majúc v čerstvej pamäti taliansku „respubblicu“, ktorej som bol svedkom, som si povedal, že nemá zmysel byť na tú „moju  paniu za okienkom“ zlý a keď som jej teda poďakoval za informáciu, poprial pekný deň a usmial sa na ňu, mohol som jasne vidieť, ako jej odľahlo, že nedostala „pochvalu“ ako jej kolegyňa.

Všetky tieto „príbehy“ sa odohrali  v priebehu 4-och hodín  a píšem Vám ich preto, aby sme sa nebáli napĺňať to, čo sme sľúbili pri promóciách a teraz máme na jednom z prstov. A nech to neostane len pri tom, my máme viesť k tým „trom slovám“ aj ostatných.  Keď som v úvode spomínal Woodyho posledný film, tak teraz by som si dovolil doplniť jeho názov - nebolo by to „len“ Do Ríma s láskou, ale Do Ríma s dobrom, pravdou, krásou a láskou... A nakoniec jedno tajomstvo – ono to vôbec nie je o Ríme ;) 

Zvonia demokracii do hrobu?

Jednou z horúcich tém na Letnej univerzite na snehu 2011, prvej akcii, na ktorej som sa naživo stretla s KAN, bol prípad pologramotného richňavského starostu a jeho problematickej inaugurácie. V diskusii s ďalšími študentmi sme sa mali vyjadriť, či by výkon volenej funkcie v modernej demokracii mal alebo nemal byť podmienený nejakými podmienkami, napríklad minimálnym vzdelaním.Napriek tomu, že spomínaný prípad bol vďaka jeho medializácii považovaný za dosť škandalózny, neustúpila som ani o piaď zo svojho presvedčenia, stojacom jednou nohou na Periklovi a druhom na Churchillovi, a síce, že demokracia je takmer posvätnou inštitúciou a doterajším vrcholom vývoja bytosti známej ako homo politicus. Že síce zatiaľ nemáme nič lepšie, ale určite by sme nemali ustupovať z tejto horko-ťažko vybojovanej pozície a obmedzovať výkon verejnej moci podmienkami, ktoré jednoznačne nevypovedajú o (ne)kompetentnosti kandidáta pre jeho úrad. Práve to predsa (podľa mňa) odlišuje demokraciu od iných foriem vlády, že je prístupná pre každého. Drvivá väčšina občanov našej republiky demokraciu  chce, preto by sme z nej nemali nikoho vylučovať.

Od tejto diskusie ubehli takmer dva roky, ja som si vyskúšala študentskú politiku, jeden rok v Kolégiu, predčasný pád vlády a následné voľby. V súčasnosti študujem v Českej republike, ktorej politický a verejný život tiež ponúka mnoho podnetov na zamyslenie, a zároveň zobďaleč sledujem radikalizujúcu sa situáciu na Slovensku.

Na základe týchto skúseností a pozorovaní, žiaľ, musím sama sebe vyvrátiť jeden zo svojich najsilnejších argumentov. Zdá sa totiž, že tí, pre ktorých je podľa môjho názoru demokratické zriadenie najväčším víťazstvom a garanciou práv, občania, ju vlastne nechcú.

Ponúkam vám tri konkrétne argumenty:

Po prvé, zažila som fungovanie akademickej samosprávy aj študentskej politiky zvonku aj zvnútra. Po nie celkom pozitívnej skúsenosti na Slovensku som sa v dobrej viere išla minulý týždeň pozrieť na valné zhromaždenie študentskej rady jednej z pražských fakúlt. Ak som na pôde poznačenej pamiatkou Jana Palacha a tradície 17tych novembrov čakala stovky angažovaných študentov, namiesto toho som zažila sklamanie. Z celkového počtu vyše 8000 študentov tejto fakulty sa ich v aule zišlo 50 (slovom: päťdesiat), z toho pätinu tvorili prezentujúci sa kandidáti. Takmer vo všetkých „volebných rečiach“ sa opakovala jedna potreba: študenti o nás nevedia, musíme viac pracovať na našom PR, musíme si získať ich záujem, …

Toto pre mňa nebolo nič nové; táto veta zaznieva ako refrén na každom z parlamentov, senátov, rád či spolkov, ktoré som doteraz mala možnosť zažiť. Evidentne teda takáto forma združovania sa a zastupiteľskej reprezentácie nie je to, čo by oslovovalo široké masy súčasných vysokoškolákov. Ak však pre nich nie je zaujímavá vlastná samospráva, ako budú potom žiadať (a vedieť realizovať) demokraciu v politickej praxi?

Po druhé, znepokojuje ma radikalizujúca sa situácia vo viacerých sférach slovenskej spoločnosti. Mám na mysli pouličné protesty, ktoré sa za posledný rok (v niektorých kalendároch má znamenie gorily) stali dosť populárnymi. Protestujú učitelia, susedia neprispôsobivých občanov, zástancovia neprispôsobivých občanov, obyčajní ľudia, študenti, … Táto záľuba má iste viacero príčin a poukazuje najmä na nefunkčnosť štandardných prostriedkov parlamentnej demokracie (zastupiteľského princípu, nezávislých súdov a úcty k zákonom a ústave (aj) od najvyšších ústavných činiteľov). Sú tu však aj iné zaujímavé faktory. Nátlakové akcie, akými sú protesty, demonštrácie a štrajky, by podľa môjho názoru mali byť krajnými riešeniami v prípade, že štandardné prostriedky rokovania zlyhávajú; resp. by mali tieto rokovania sprevádzať. Stačí si však prečítať napríklad diskusie na facebookovej stránke študentských protestov či zámery podivnej demonštrácie, plánovanej na 17. novembra, pri ktorej si ktosi chce brať späť svoju krajinu. Predstavitelia týchto hnutí, ktorí sa snažia o vyjednávanie a rokovania s predstaviteľmi štátu, sú označovaní za zbabelcov a takmer politických nominantov. Oveľa populárnejšou formou „boja“ je dosť agresívne (zatiaľ našťastie len verbálne) dožadovanie sa svojich ťažko definovateľných požiadaviek; bez použitia vyjednávacích prostriedkov, štandardných v demokratickej krajine.

Po tretie, veľavravným signálom sú výsledky vlaňajších parlamentných volieb na Slovensku, kde SMERu nechýbalo veľa k ústavnej väčšine a aj bez nej pohodlne realizuje svoju politiku, nerušený sladko spiacou opozíciou. Ešte jasnejšie dopadli minulotýždňové krajské voľby v Českej republike. ČSSD a komunisti v nich dosiahli také víťazstvo, z ktorého mnohým behá po chrbte mráz.

Nie je veľmi ťažké vidieť dve príčiny tohto stavu. Prvým je žalostne nízka volebná účasť, ktorá konštantne klesá vlastne už od rozdelenia republík. Nevoliči budú asi namietať, že oni nemajú koho voliť, nechcú sa rozhodovať medzi väčším a menším zlom a pod. Rezignácia a pasivita však nie je dobrou charakteristikou uvedomelého občana a demokrata.

Druhú príčinu je podľa mňa možné čítať v profilácii strán, ktoré sú momentálne také úspešné. Na úkor omeškanej kresťanskej demokracie a čím ďalej, tým ohrozenejšej demokracie občianskej, dlhoročných bášt (československej) demokracie, sa čoraz populárnejšou stáva sociálna demokracia, jej rétori a sľubované istoty. Jej jedinými konkurentmi sú podnikateľské alebo ľudové strany na jedno použitie typu SaS, OĽANO, TOP09, Veci veřejné a pod., ktoré jej však nedokážu vytvoriť dostatočne trvalú a kompetentnú protiváhu.

Málokto už berie do úvahy to, že sľubované istoty sú spravidla naozaj len sľubované a napríklad slovenská čisto ľavicová vláda sa správa pravicovejšie než ktorákoľvek reformná pravicová vláda. Ukazuje to okrem iného na to, že slovenskí (a českí) občania neradi rozmýšľajú sami za seba. Radšej svoje myslenie odovzdajú do rúk nejakej hlasnej istoty, čo by sme mohli považovať za krásny príklad zastupiteľského výkonu moci, keby to bolo prejavom múdrosti, a nie lenivosti a občianskeho nezáujmu.

Popísané príklady poukazujú na to, že demokracia, na akú sme zvyknutí a ktorou tak radi argumentujeme, vychádza z módy. Zdá sa, že nezodpovedá požiadavkám a očakávaniam širokej verejnosti.

Je potom zaujímavé položiť si otázku, čo nás čaká v budúcnosti. Je toto len prechodná kríza, z ktorej sa demokracia uzdraví a vráti sa v plnej sile? Alebo nadišiel čas na nejakú novú formu politického systému?

Na to je sotva 25 rokov po obnovení toho súčasného snáď trochu priskoro. Svedčí teda naša nespokojnosť s demokraciou o tom, že pre Slovensko a Česko nie je vhodným systémom? Alebo ho len realizujú nesprávni ľudia?

Ani ja nemám odpoveď. Pozorujem udalosti okolo seba a snažím sa v nich hľadať ich logiku, resp. nelogickosť. Teraz sa mi však zdá, že svoje pôvodné stanovisko o „nedotknuteľnosti demokracie“ by som dnes veľmi nemala o čo oprieť.

Fyzická a emocionálna hanba - by Karol Wojtyla

Deťurence moje zlaté.

Neviem ako vy, ale tento svoj prvý blog na našom ALUMNI private blogu uverejňujem s obrovskou radosťou. Odkedy som opustil brány Kolégia, nemal som možnosť, ale hlavne silu dokopať sa k písaniu niečoho zmysluplného, tak ako som mal pocit, že sme to robili v KANe. 

Preto je, s istou dávkou predstavivosti, pre mňa symbolické, že aj prvý výtvor z mojej novej školy, môžem "prečítať" aj svojim KAN kolegom.

Okrem iných textov som prišiel do styku aj s knihou Love and Responsibility od Karola Wojtylu. Je to brutálna kniha -  akože fakt pecka. Pár riadkov o jednej téme, ktorá sa v knihe nachádza môžete teda nájsť nižšie.

Enjoy a teším sa na vaše vlastné príspevky alebo komentáre!

mekí

 

What is emotional and physical shame?

What is emotional and physical shamelessness?

Karol Wojtyla is in his book Love and Responsibility trying to show a proper meaning of love. Indeed he does not avoid practical aspect of this real notion of love and he also speaks about ways of behaving which parties who want to reach real love should follow.

Among other terms, which Karol Wojtyla uses to examine this topic, words shame and shamelessness have their place.

In the beginning author describes general characteristics of shame. Of course it is proper to speak only about human shame since other animals are able only to fear (174, 175). This is so because „phenomenon of shame arises when something which .. ought to be private .. becomes public“. But what is important in regards the topic of love is sexual shame which author derives from general definition.

Hence sexual „shame is a tendency .. to conceal sexual values sufficiently to prevent them from obscuring the value of person as such“. (187)

There are two forms of sexual shame : physical and emotional or shame of feelings. (187)

Karol Wojtyla also explains a state of a man when shame is absent – shamelessness. It also can have two forms : physical and emotional.

What is the difference between present (or absent) physical shame and present (or absent) emotional shame?

Physical shame(lessness) usually regards or tries to conceal sexual values of a person themselves. On the contrary emotional shame(lessness) deals 'only' with reactions or feelings which are connected to sexual values.

Then to feel (shame is emotion) physical shame generally saying means that it appears to me that my sexual values are seen by other people and that this 'nakedness' can result in particular actions of other people (internal or external). Object of these actions will be my personality that means that I will be used to reach particular end of another person – most likely pleasure. Shame allows me to hide my sexual values in order to protect my personality.

Physical shamelessness is opposite to this kind of approach. For example pretty woman will try to show her beautiful shapes of body to let men look on her and see in her possible mean to reach sexual pleasure.

Emotional shame deals with reactions on sexual values of other persons. When in case of physical shame the connection was kind of direct – that means an act was immediately followed by consequence – in case of emotional shame a step is added. It regards reactions and feelings of person1 which were arouse by sexual values of person2. To react „healthy“ in this case is to react in such a way that the reaction will not regard person2 as an object for use. For example if a man is sensualy effected by a dancing woman (although she does not know it) his reaction should not encourage her to continue in effecting him and to grasp her sexual values in order to use her. He should rather react in such a way that will make him unable to use her, for example to talk with her about her hobbies or whatever but he should not focus on her sexual values.

In any case (physical and emotional) one should remember that the other person has its own value that means that to degradade the other person for only particular use is not the proper approach.

Opposite to emotional shame is shamelessness of feelings. In example given above emotionally shameless man would give reaction which would show that he sees the dancing woman as a potential object to please his sexual appetite.

Karol Wojtyla says that in order to build a healthy relationship between man and woman shame is a necessary article.

Anyway, it is likely that everybody from his own experience can understand theory of shame which Karol Wojtyla is giving and it seems to me that in 'shame matters' he is not far away from truth.

Andrej Makovník, MMF 1