Malta

Pohľad na Maltu z okna lietadla ma prekvapil. Nečakala som toľko zelene a myslela som si tiež, že bude menšia.... hops, tak to bola ešte len Sicília. O pár minút sme už naozaj pristávali na Malte a ja som nevidela nič iné, len jednu malú, nažltlú, kamennú dosku.

Malťania si doma prírodu neužijú. Malťanka Elena sa ma s detským očakávaním v očiach dospelej ženy opýtala, či o rok, keď príde na Slovensko, bude môcť ísť do lesa. S radosťou som jej to sľúbila, aj keď som mala asi taký pohľad ako Malťania keď sme ich hneď po príchode žiadali aby nás čo najskôr zaviedli k moru.

V júli 2010 som sa stala spolu s ešte niekoľkými mladými eRkármi účastníčkou mládežníckej výmeny slovenského eRka a maltskej organizácie ZAK. Keďže sa blíži dovolenková sezóna a možno ktorési KANča plánuje odchytiť nejaký ten last minute, oprášila som spomienky a svoj starý smečkársky blog a chcem sa s vami aspoň v skratke podeliť o svoje zážitky z týždenného pobytu na Malte.

    Táto krajinka ma očarila svojou uzavretosťou a srdečnými vzťahmi obyvateľov k sebe samým, aj k nám – cudzincom z kontinentu. Hoci mi tam veľmi chýbali naše kopce a príroda všeobecne, Malta svojim návštevníkom má čo ponúknuť. Na 7 dní určite.

   Čo bolo na Malte zaujímavé? - názvy budov. Každý dom má svoje meno. Vila Harmony, Serenity, Monte Casino a rôzne ženské mená sú zamurované vedľa vchodových dverí, často spolu so soškami Matky Božej, či celej Svätej rodiny. Nie sú to mená vlastníkov domu, ale mená dané domu samému. Myslím, že to bol Antonio, ktorý nás vtipne informoval o tom, aký je rozdiel medzi maltskými mestami a mestami v iných krajinách. Tak napríklad na Slovensku začiatok i koniec mesta označujú tabule vzdialené od seba aspoň niekoľko desiatok metrov, zatiaľ čo na Malte označuje hranicu medzi dvomi mestami jeden strom. Naozaj, Malta je taká malá krajina, že sa vám môže veľmi ľahko stať, že sa budete nachádzať v dvoch mestách súčasne. Skúste si na takomto území postaviť dom a vyhnúť sa administratívnym problémom J.

   Riešenie dopravy na Malte je nemenej zaujímavé. Kdekoľvek sa chcete dostať a nemáte vlastný dopravný prostriedok, na dopravu slúžia žlté autobusy. Hoci by ste sa chceli odviezť do konkrétneho mesta a nežijete v hlavnom meste, autobus vás odvezie najskôr tam – do Valetty, v ktorej môžete prestúpiť na autobus smerujúci do vášho cieľa. Predstavte si, že by ste chceli cestovať z Banskej Bystrice do Popradu, no museli by ste ísť najskôr do Bratislavy. Absurdné, však? Na Malte to nie je veľký problém, keďže má 316 km² a najdlhší prierez Maltou má len 27 km.

   Oficiálnych obyvateľov Malty je okolo 400 000, avšak tento malý ostrovný štát má v súčasnosti veľký problém s príchodom afrických obyvateľov, ktorí sa nelegálne vyloďujú, väčšinou bez akýchkoľvek dokladov a majetku. Pred dvomi rokmi sa podľa slov našich priateľov každý deň počas leta na pobreží Malty vylodilo priemerne 200 afrických černochov. Väčšina z nich zaplatí za cestu do Európy celým svojím majetkom. Malta je bezradná pretože zatiaľ na zastavenie príchodu týchto utečencov nenašla riešenie a s týmto problémom im nedokáže pomôcť ani Európska únia. Pre maltskú kultúru je to veľký problém, pretože sa nezriedka stáva, že sa ocitnete v autobuse v ktorom je jediný beloch - vy. Všetci sa obávajú, že ostrov bude čoskoro „viac čierny ako biely“ a že sa vo svojej domovine Malťania začnú cítiť ako cudzinci. Vzhľadom na veľkosť maltského ostrova a počet obyvateľov je to naozaj veľký problém.

   Teraz trochu k jedlu. Poznáte Kinnie? Je to tmavý nealkoholický nápoj, ktorý sa svojou zaužívanosťou dá prirovnať k našej kultúre pitia Kofoly. Chutí zaujímavo - asi ako ušný maz s bublinkami. Znie to pejoratívne, no nič prirovnateľnejšie som nenašla. Je bublinkavý a horký.   Na Malte varia chutne. Častá je zelenina, syry, ryby,.. pripomínalo mi to trochu taliansku kuchyňu, no vraj je šmrncnutá aj Gréckom, Francúzskom, Anglickom a arabskou kultúrou.  Malťania si robia večerné pikniky na pobreží, pri ktorých nechýbajú plastové stoly a stoličky, lampáše a samozrejme chutné jedlo a víno... romantika.

   Ešte spomeniem festy. Počas letných mesiacov každý víkend oslavuje niektoré mesto svojho svätého patróna spôsobom festy. Kostol v meste je vysvetielkovaný ako americké domy na Vianoce a dlho do noci je otvorený pre návštevníkov. Obyvatelia mesta z okien vyhadzujú malé papieriky a robia neskutočný neporiadok, oslavujú - žiaľ myslím, že je to pre nich skôr kultúrna udalosť ako náboženská slávnosť. Festu uzatvára veľkolepý ohňostroj, ktorého popolné zvyšky mne a asi všetkým prítomným Slovákom viackrát popadali do očí. Nie ktovie čo.

   Keď sa budete chystať na návštevu Malty, musíte si kúpiť adaptér do zásuvky- inak váš mobil či notebook zostane vybitý. Keďže Malta bola anglickou kolóniou, okrem červených telefónnych búdiek tam majú aj tento druh odlišnosti. Tiež neodporúčam jesť zmrzlinu ktorej cena je niekedy aj 10násobkom tej našej a veru pokiaľ nie ste zberateľom zmrzlinovej chuti o nič zaujímavé neprídete. Nezabudnite, že voda z vodovodu na Malte v žiadnom prípade nie je pitná (aj keď ma Elena opravila, že to tak nie je – trvám na tom, skúste si obliznúť ruku po sprchovaní) a že zakladať na pláži vatru a púšťať papierové lodičky na more je prísne zakázané. A nezabudnite si užiť maltský pokoj!

Diana Slováčiková

O prezidentovi a človeku

Predstavme si situáciu, že prezident podpíše zákon na základe ktorého bude možné zhabať niekomu majetok a to z dôvodu, že štát chce cez jeho pozemok postaviť diaľnicu. Ono, ona to nie je až tak ťažká predstava, pretože prezident skutočne takýto zákon podpísal a ten bol následne (až po dvoch rokoch) zrušený Ústavným súdom. Bolo by to spravodlivé?

Poďme ale ďalej, predstavme si situáciu, že môžete byť vysťahovaný zo svojho bytu, pretože štát Vás aktuálne a veľmi akútne potrebuje ako traktoristu niekde na opačnom konci republiky, pričom vôbec nie je podstatné, že ste predtým robili advokáta. Rovnako, ako príklad vyššie i toto sa dialo s podpisom prezidenta. A dnes o tom hovoríme, ako o veľkej nespravodlivosti a krivde, pričom čiastočne majú aspoň tú majetkovú krivdu zmierniť reštitúcie.

Nuž a do tretice si predstavme, štát Vás vyhlási za polovičných občanov, ktorí nemajú rovnaké práva ako ostatní občania a prinúti Vás alebo štát opustiť dobrovoľne, alebo násilne a to vo vagóne. Samozrejme ani v tomto prípade nejde o to, či ste ekonóm alebo riaditeľ veľkého závodu alebo baník. Bolo by to spravodlivé?

Prečo o tom hovorím? No v skutku preto, pretože pravda si zaslúži byť pomenovaná nahlas. A to nielen kvôli nebezpečenstvu sebaklamu, ale i kvôli neúcte k druhým, dnes už zosnulým a zodpovednosti za spoločnosť samotnú.

A o akej pravde to hovorím? O pravde o našich prezidentoch.

Gašparoviča kritizujeme za slovné lapsusy, za kauzu Čentéš, či Zákon o jednorazových opatreniach pri výstavbe diaľnic. Kritika je oprávnená a zaslúžená.

Husák a Svoboda a iní. Tých ani nekritizujeme na úrovni Gašparovič, Schuster a spol., pretože sme absolútne presvedčení, že išlo o tak veľký útlak a neslobodu, že každému je jasné ako to s nimi bolo.

Ostáva Tiso - najmä o ňom má byť tento príspevok.

Tisa nazývame (dnes veľmi distingvovane) rozporuplná postava našich dejín. Nemal na výber, vraj bola taká doba a keby sa nerozhodol pre štát roztrhali by nás iné štáty. Súhlas, možno to tak bolo. Ale, čo to na veci mení?! Referujúc krátkymi historickými faktami – Hitler vydieral a hral hru, ktorá mu vyšla. Iste mal moc, za ním stál strach a pod. Ale bol to vydierač a na to netreba zabúdať. Vydieral zlom.

Tiso sa rozhodol, a my vzhľadom na situáciu a vedomosti, ktoré máme nemôžeme ustúpiť do neurčitej pózy.

Nechcem začať citovať z jeho prejavov, ktoré sú zaznamenané. Poznáte ich. Viete ako postupoval, viete kam odvážal židov. A to je hlavný problém. Ako možno pochybovať o prezidentovi, ktorý vlastných občanov posielal na smrť! (sic!) Že to inak nešlo? A to je problém, či argument? Ak je možné vyviniť sa zo smrti?!

Štátom?!

Nie je to trochu Kajfášov argument – radšej jeden (v tomto prípade viacerí) za štát namiesto národa/štátu samotného?

Kňaz?!

Tiso, ktorý vyznamenal na námestí v Banskej Bystrici nemeckých vojakov po zásahu v Kľaku a Ostrom Grúni. Tiso, ktorý sa nepridal na stranu Slovenského národného povstania.

Tiso, ktorý utiekol do Švajčiarska.

Ak Vám chýba téza na začiatku, tak prichádza na konci  - Tiso nie je rozporuplná postava našich dejín. Tiso bol zlý prezident, ktorý zlyhal a nie raz.

A na záver ešte jedno je potrebné doplniť. To že ho považujem za zlého prezidenta, neznamená, že ho súdim ako človeka. Na to by sme mali pamätať tiež. To bude robiť niekto Iný.

Prečo takáto úvaha?

Lebo tento víkend nebudeme jediní, ktorí budú pochodovať. My so spomienkou na život oni so spomienkou na smrť.

Lebo občas počujeme dezinformácie od ľudí, od ktorých by sme to skrz funkciu a postavenie nečakali.

Lebo je neúctivé zabudnúť.

Juraj Šeliga

O neslávnom výročí

Juraj Šeliga,
KAN Trnava

Dnes je to 65 rokov, čo sa 25. februára 1948 ujala moci v Československu Komunistická strana. A ako málo k tomu stačilo. Nie, na tomto mieste nenájdete analýzu konkrétnych krokov vtedajšieho ZSSR, predstaviteľov Strany, Beneša či Zboru povereníkov. O týchto krokoch a „operáciách“ sa dočítate v učebniciach dejepisu.

O inom chcem. 

O tom, ako zopár statočných dokázalo prekonať veľké zlo. Ako skutočná viera zachránila životy mnohých a pomohla národu a ako málo si pamätáme.

Na to, aby komunisti prebrali moc nebolo potrebné veľa, okrem vyhratej vojny (čo je historický fakt) im pomohlo aj zopár ľudských (kolektívnych i individuálnych) zlyhaní, ktoré sa akosi v pravidelnej perióde opakujú.

Strach zo slobody – zápas o slobodu neskončil posledným výstrelom vojny, tam práve začal a stále pokračuje. Lebo sloboda znamená možnosť hlásať i bludy. Bludy, ktoré chceme počuť, v ktorých hľadáme utešenie, ktoré keď nenájdu uši a srdce do ktorých sa vryjú zaniknú.

Strach z utrpenia – všetko dobré a krásne sa rodí v pote a slzách človeka, rodiny, národa. Túžba po ľahkom živote, pre ktorý človek nemusí nič obetovať bola vždy klamstvom.

Vyhorenie viery – je tragédiou ak Katolícky kňaz vozí židov do koncentračných táborov. Je smútkom a hanbou generácie, ak nie je schopná priznať, že dôstojnosť človeka je na prvom mieste, pred majetkom, že viera nie je naviazaná na jedného Kňaza a pár mocných, že viera je viac ako len priestor a čas. Tá skutočná viera. Tá mala odmietnuť Kňaza aj Hviezdu. 

Strata zodpovednosti – otázka zodpovednosti jednotlivca, za seba, za suseda, spoločnosť je v priamej úmere k stavu samotnej spoločnosti. Vtedy aj dnes.

Strach z ťažkej a poctivej práce – boli to lacné sľuby a zbabelosť, ktoré mnohých stáli dedičstvá generácií.

A tých PÁR STATOČNÝCH – slobodných v pravde - verili, bojovali a trpeli. Bol to opak národa, ktorý prijal klamstvo. Opak doby, ktorá retušovala pánov s baranicami. Pár, ktorí boli neviditeľní a predsa zachránili mnohých.

A mnoho iného.

Iste, nie sú to tie nepriestrelné argumenty, ani náboženské pravdy. Len pár poznámok.

Aby som nezabudol.

Aby sa nezabudlo.

Juraj Šeliga

Náš život v paláci

Pôvodne som chcel písať o niečom inom. Potom som si však uvedomil, že najprv by bolo vhodné napísať o tom, ako sa vlastne žilo v Kolégiu v Trnave. A keďže toto je omnoho príjemnejšia, a na prvý pohľad aj ľahšia úloha, rozhodol som sa oboznámiť našu alumni komunitu aj s tým, ako sa žilo v jedinečnom a bohužiaľ neopakovateľnom programe KAN v Trnave.

Trnavský KAN sídlil na rozdiel od ivanského v centre mesta. Dokonca len dve ulice od rektorátu Trnavskej univerzity. V praxi to znamenalo, že keď sa škola začínala o 10:00 stačilo vstať o 9:30 a všetko sa dalo úplne v pohodičke postíhať (to platí len pre chlapcov). Takéto bývanie nám závidel nejeden spolužiak a v triedach sme boli aj pre túto blízkosť ubytovania pri škole braní tak trochu ako vyvolení. My sme však túto úlohu prijali s radosťou, veď kto by sa hanbil za to, že býva v paláci, ktorý sa nachádza minútku od školy. Umiestnenie KAN v centre mesta sa môže javiť ako výhoda aj z iných stránok. Nepopieram, mali sme blízko na omšu, na obed a na pivo (dokonca i za dobrú cenu). Tým sa však výhody bývania v centre Trnavy končia, pretože tam sa okrem reštaurácií, pubov a kaviarní nenachádza nič praktické. Dokonca ani slušné potraviny.

Zvnútra bola tá budova už trochu iné kafé. Na začiatku nám chýbali stoly, či iné kusy nábytku, ktoré bývanie vedia spríjemniť. Tie sme si však počas roka akosi pozháňali. Avšak keď prišla zima, teplo na sklade nemali nikde. Ľudia to bola kosa. Keď som sa chcel zohriať, šiel som sa osprchovať. V živote som toho toľko pod perinou neprečítal a asi už ani nikdy neprečítam. Na druhej strane v škole som sa hneď cítil akosi príjemnejšie. Ale ináč tam bolo, čo sa bývania týka veľmi fajn. Lepšie bývanie som počas celého štúdia nemal a asi už ani nebudem mať. Veď niektoré izby dosahovali rozmerov štyroch izieb K-10.

Na tomto mieste by som ešte rád vyvrátil mýtus o tom, že prvý ročník to má fajn, pretože si môže zariadiť všetko, ako sa mu páči. Ak si to niekto myslí, tak môže ľutovať, že tam s nami nebol, keď sa miestnosť, ktorú sme chceli nazývať jedálňou presťahovala aj s nábytkom možno aj tri krát za týždeň začalo mi to celkom liezť na nervy a na kríže. Na druhej strane je pravdou, že vtedy sa mi nezdalo, že tam máme málo nábytku.

K začiatkom TT KANu neodmysliteľne patrí aj epizódka s kľúčmi. Brána, ktorá bola od cesty sa dala otvoriť pomerne jednoducho, avšak akosi na nej chýbalo miesto na prsty, ktoré by kľúčom mali pootočiť. Každé otváranie brány preto znamenalo potlačenie pudu sebazáchovy. Oproti dverám do budovy to však nebolo nič. Nikdy nezabudnem ako Monika odišla z Čajky minimálne pol hodinu skôr ako ostatní avšak do budovy sa skôr ako my nedostala, keďže nemohla otvoriť dvere. Prečo? Zámok tam proste na pohyby kľúča nereagoval. Človek teda mohol kľúčom v zámku točiť a točiť a  točiť a točiť a točiť ako Monika, avšak ak nenašiel tú správnu polohu, (ktorú som ja nikdy nenašiel) dvere neotvoril. Tie dvere boli niekedy fakt zúfalé, ale tuším do mesiaca nám vymenili zámok a obrúsili bránu, takže týmto malým dobrodružstvám bol koniec.

Iný typ dobrodružstiev však trval neprestajne počas celého roka. Bolo to upratovanie. Ja som tú chodbu zmýval hodinu a pol. Navyše človek to musel stihnúť za denného svetla, pretože na chodbe sme nemali klasický vypínač, ale svetlo, ktoré sa po minúte vždy vyplo. Preto ak človek nechcel zmývať s čelovkou na hlave musel si obzvlášť v zime dosť strážiť čas. Umývanie riadu po večeri na ktorej sa zúčastnilo okolo dvadsať ľudí v umývadle, ktoré proste tečie? Minimálne ďalšia hodina. Zmývanie schodov či čistenie kuchyne bola oproti tomu ešte celkom fajn služba.

Srandovné bolo aj obsadenie izieb. Na začiatku chodby býval Mišo s Ondrom, v druhej izbe býval Mišo s Ondrom a v tretej Ďuro s Ďurom. Toto je asi jediné, čo vydržalo celý rok nezmenené. Ostatní sa počas roka aspoň raz sťahovali. Či už kvôli tomu, že im páter uvoľnil izbu, alebo kvôli tomu, že mali plesnivú izbu, alebo z iných dôvodov. Ešte pre pobavenie na konci chodby ku koncu školského roka bývali Peťo a Peťo.

Ďalším našim špecifikom bolo, že dievčatá bývali na chodbe s chlapcami. Musím povedať, že celkom príjemná skúsenosť, aj keď nám niekedy tie dievčatá liezli na nervy. Človek sa ani pri hraní počítačovej hry nemohol slobodne odviazať. Ináč, aby som bol korektný musím povedať, že ja som zákaz chodenia na dievčenské izby nikdy nedodržiaval a Ondro tiež. Vlastne to nedodržiaval nikto, len niektorí sa občas tak tvárili. Ale nemajte nám to za zlé. Nikdy sme totiž žiadnu mieru neprekročili. Zároveň sme si boli plne vedomí priestorov v ktorých sa nachádzame a nikto si nikdy nedovolil ani len vyjsť na chodbu len v pyžame.

Čo bolo ešte rozdielne oproti Ivanke? Až na pár výnimiek sme tam nemali Martina a Juraja. Ale mali sme Matúša. Ľudia, to bol učiteľ. Teraz, keď som mimo KAN a jediní učitelia, s ktorými sa stretávam sú tí na škole, tak zisťujem, čo je to dobrý učiteľ. To, že je Matúš „bezodný megamozog“ snáď ani netreba pripomínať. Rád by som tu preto zdôraznil niečo iné. Matúš je chlap so železnou sebadisciplínou. Je dôsledný, nielen v tom čo od druhých požaduje, ale aj voči sebe a svojmu vzťahu k iným. Matúš nás nikdy neodmietol, práve naopak, dokázal s nami do druhej rána vyhrávať na gitare a spievať a potom od piatej alebo šiestej rána vstávať spoločne s Katkou, aby ju vyprevadil do práce a sám sa pustil do tej svojej. Raz dokonca napísal aj odporúčaný denný plán študenta, no ja som sa ho nikdy neodhodlal vyskúšať. Matúš ma v mnohom inšpiroval a to nie len slovne, ale najmä svojim životom. Stal sa mi ozajstným priateľom, (neviem povedať či aj podľa hodnotenia, ktoré sa v KAN používa, pretože ja som toto hodnotenie nikdy neovládal a neprijal) o čom svedčí úsmev na našich tvárach vždy keď sa stretneme, jeho pohostinnosť, s akou nás s Katkou vždy privítajú, či neskrotná túžba rozprávať sa o niečom veľkom, vždy keď ho stretnem s vedomím, že nebudeme len strieľať do vetra.

Okrem Matúša tam okrem nás študentov boli naši stážisti. Na Moniku sa nedalo nikdy hnevať. Dokonca aj z izby ma dokázala vyhodiť s úsmevom, pretože sa musela učiť. Zato Peťo Kováč, to už bolo iné kafé. Ten ma z izby nikdy nevyhodil. Práve naopak Captain Morgen, nemecké či ukrajinské víno, pivo, chutná whisky, vždy sa niečo našlo. Zdôrazňujem, že vždy s mierou. Peťo to je moja a Močkorkova krvná skupina. Keď sa išlo o polnoci do Krušovíc, my sme boli jadro. V debatách pri pive sme dokázali stráviť hodiny. Najlepšie na tom bolo, že to neboli krčmové reči. My sme tam reálne riešili, nie len otázky typu, ako pomôcť KAN, či gymnáziu v Šaštíne (to sme na môj vkus riešili až príliš často), ale zamýšľali sme sa tam aj nad filozofickými, či politickými otázkami a ten čas s týmito pánmi, niekedy aj dámami sa mi zdal skutočne plodnejší, ako niektoré hodiny strávené v škole. Najlepšie večery v Krušoviciach sa končili piesňami Jarka Nohavicu Fotbal, alebo Když mne brali za vojááááka... Na druhej strane by som chcel vyvrátiť ďalší mýtus. Peťo Kováč nebol žiaden flákač a tento jeho prístup mu nijako nezabraňoval, ale práve naopak pomáhal pri spĺňaní všetkých povinnosti stážistu. Neskôr naše rady stážistov rozšíril aj Peťo Šulek. Čo vám poviem, život s rockerom. Pred koncertom The Elements sa človek kvôli zvukom, ktoré sa pri Peťovej hlasovej rozcvičke šírili, bál vyjsť z izby.

O duchovnú zložku nášho spoločenstva sa staral otec Matej. Večne usmiaty chlap so srdcom na dlani. Stačilo jeho  podanie ruky a hneď som vedel, s kým mám tú česť. Slová jeho kázne vychádzali z múdrosti srdca. Pri ňom si človek prirodzene uvedomil, čo vzdelancom dnešnej doby chýba. Otec Matej je asi najsrdečnejším človekom, akého som kedy stretol. Už z očí mu žiari radosť. Spoveď pri ňom bola spoločným trápením sa nad hriechmi a spoločnou radosťou z odpustenia. Škoda len, že medzi nami nemohol bývať. Možno práve preto sme si boli vzácnejší. My sme raz za týždeň načerpali silu z neho a myslím, že aj on z nás.

Poslednou osobou, ktorú nemožno pri TT KANe obísť bol náš páter, na verejnosti skôr známy ako emeritný trnavský arcibiskup Róbert Bezák. Neviem o nikom okrem mojej priateľky Dominiky, kto by sa mohol pochváliť tým, že ho arcibiskup učil lyžovať. Trnavskí KANci majú podobných nevšedných zážitkov s Arcibiskupom mnoho a každý z nás by určite vedel povedať aspoň jeden. Máme to šťastie, že sme osobne mohli pocítiť, aké je mať nablízku arcibiskupa s ľudskou tvárou. Aj on bol súčasťou nášho spoločenstva. Vždy ochotný prísť, vždy ochotný pomôcť. Jeho príbeh je pre nás tak trochu aj našim príbehom. On je biskup bez diecézy, my sme KANci bez našej alma mater, on je biskup bez veriacich, my sme KANci bez priamych pokračovateľov. Zloba, ktorá ho zmietla dolu sa priživila aj na nás. Aj toto patrí k našej jedinečnej skúsenosti.

Život v KAN bol však v drvivej väčšine životom plnohodnotným a radostným. Veď kto by už len mohol byť nespokojný keď hneď ráno stretne v kuchyni partiu veselých mladých ľudí a dá si s nimi raňajky. Potom sa vyberie do školy, poprípade na tutoriál, kde si overí svoje argumentačné a rétorické schopnosti, alebo si len tak v izbe polemizuje s myšlienkami textu nejakého veľkého človeka, zatiaľ čo z vedľajšej izby sa ozývajú tóny niektorej z geniálnych piesní Dream Theater, Iron Maiden, či inej hudobnej pecky. Po štúdiu nasleduje obed v Baštách s podobne príjemnou spoločnosťou ako na raňajkách a program podobný tomu doobedňajšiemu. Okolo tretej, štvrtej poobede si treba oddýchnuť. Na basket s prvkami zápasenia sa väčšinou partia našla. Ak nie, stačilo sa za niekým zastaviť a o dobrú spoločnosť nikdy nebola núdza. Nasleduje seminár, stretnutie s významnou osobnosťou, omša, či varenie večere. Ono je to vlastne jedno, aj tak sa všetci nakoniec zídu v kuchyni. Toto je naša miestnosť. Tu sa vždy točí najviac ľudí, tu je stále s kým podebatiť, tu je stále komu čo zjesť, tu sa dá stále z niekoho si uťahovať, aj keď tu je vždy najväčšia zima. Večer po kompletku sa už nedeje nič vážne. Maximálne nejaká debatka na izbe, pri piesňach Kryla či Nohavicu, poprípade Krušovice. Sem tam keď nám preskočilo dali sme Countra. Na našej izbe bolo rituálom pred spaním si ešte zahrať NHL-ku. Tuším to nikdy neskončilo len pri jednej.

Počas víkendov sa dalo pekne sledovať ako sa naše spoločenstvo rozvíja. Spočiatku bol palác cez víkendy väčšinou prázdny. Postupne sa to však menilo a nakoniec sme si poriadne ani nevedeli predstaviť víkend bez túry, výletu, či iného nevšedného zážitku. Celé to vyvrcholilo výletom do Šajdíkových Humeniec. Nevedeli sme sa dohodnúť kam sa vyberieme tak sme sa dohodli na tom, že prídeme na stanicu a prvý vlak, ktorý pôjde bude náš. Takto nejako sme sa dostali do Šajdíkových Humeniec. Dnes už viem, že tam majú najväčšie golfové ihrisko na Slovensku, no v dedine žiadnu reštauráciu. Na obed sme teda mali chmeľovú respektíve kofolovú polievku s nanukom, čipsami a tyčinkami. Búrka, ktorá po tomto obede nasledovala nám náladu nijako nemohla pokaziť, práve naopak. Tancovať medzi kvapkami dažďa, či ľahnúť si na mokrú cestu to dokáže len partia skutočne radostných ľudí. Ináč na jednom z takýchto výletov vznikla aj podľa mňa geniálna veta, ktorá je však medzi ostatnými KANcami dosť málo známa. Alebo ste už počuli slogan túry na Záruby I´m sexi, and I´m Neuwirth?

Sila, vitalita, radosť a krása nášho spoločenstva sa však naplno prejavila až na konci roka. Začalo to všetko výletom k nám, do Sniny. Moja rodina ostala nadšená. Dovtedy sa ma všetci doma pýtali, že čo to Kolégium vlastne je, no ja som to akosi nikdy nevedel správne vyjadriť. Keď KANci zo Sniny odišli nikomu som už nemusel nič vysvetľovať, doma bolo všetkým jasné, čo to Kolégium vlastne je.

Záver roka bol ťažký. Jednak preto, že sa nad nami zbiehali mračná zrušenia trnavského KANu, jednak preto, že nám bolo ľúto, že sa to všetko pomaly končí. My sme však aj tento smútok dokázali premeniť na radosť a myslím, že každý, kto to videl muselo ho to chytiť. Koniec koncov, ak by to tak nebolo, Patricia by asi nikdy netancovala o deviatej ráno na chodbe nášho paláca. Som rád, že táto radosť a toto spoločenstvo medzi nami nezaniklo ani po tom, čo sa naše cesty rozišli a naše stretnutia sa aj po dlhšej dobe nesú v takej nálade, ako keby sme z KANu odišli ešte len včera. Škoda len, že túto radosť a silu života, ktorú sme v trnavskom KANe prežili po nás nemôžu v týchto priestoroch zažiť ďalší študenti.

Aj napriek tomu som rád, že som mohol v trnavskom KANe prežiť rok plný viery, premýšľania, radosti a spoločenstva. Takýto zážitok by som doprial každému človeku. KAN TT je už síce minulosťou rovnako, ako moje štúdium v tejto perfektnej, a pre mladých ľudí, tak potrebnej inštitúcií. Môj život sa však nekončí. Ako ho prežiť naplno mimo KANu? No to je už iná téma...

PS: Môj rok v KANe bol tak bohatý, že nemám šancu o všetkom tu napísať. Mojou snahou preto nebolo napísať o každom človeku, ktorého som v KANe stretol, či o všetkých zážitkoch, ktoré som tu prežil, ale len poskytnúť základný rámec, na základe ktorého by si čitateľ mohol utvoriť istú predstavu, na ktorej by som v budúcnosti mohol ďalej stavať.

Michal Čop

Ako sa zbaviť erotických reklám na www.cp.sk?

Tiež otravujú linky na erotické články, ktoré sa pravidelne objavujú aj na celkom nevinných stránkach, ako sú www.cp.sk alebo www.centrum.sk? 

Iste sa mnohí tvárime, že nám neprekážajú, dokážeme ich ignorovať, resp. predstierať, že na ich klikaní a čítaní nie je nič zlé. Zhodneme sa však asi na tom, že ich atraktívnosť ani zďaleka neodráža hodnotu informácií, ktoré ponúkajú, a "zabitý čas" nie je jediným dôsledkom, kvôli ktorému si potom často v duchu búchame hlavu o stôl.

Tu je jednoduchý návod, ako sa ich zbaviť:

Stiahnite si z internetu blokovaciu aplikáciu

Pre

•  Mozillu Firexof: https://addons.mozilla.org/sk/firefox/addon/adblock-plus/

• Chrome: https://chrome.google.com/webstore/detail/adblock/gighmmpiobklfepjocnamgkkbiglidom

a nainštalujte ju (prevziať teraz → nainštalovať/pridať do vášho Chrome). To je všetko; neželané linky sa už na stránke www.cp.sk nebudú objavovať. 

• Internet Explorer: http://simple-adblock.com/ . Stiahne sa kliknutím na "Download now" a v ďalšom okne, ktoré sa následne otvorí, treba kliknúť na "Download installer". Následne bude možno treba potvrdiť, že naozaj chcete daný program stiahnuť (v dolnej časti internetového okna by vyskočil oznam, či ho chcete skutočne stiahnuť). Potom sa postupuje ako s klasickou inštaláciou. Po jej ukončení treba Internet Explorer zatvoriť a opäť spustiť.
  V dolnej lište okna by mala byť bledomodrá ikona Adblock Simple. Ak tento riadok nemáte zobrazený, treba stlačiť klávesu "Alt" (na ľavej strany od medzerníka) a pod riadkom, kde píšete internetové adresy, vyberte možnosť "Zobraziť" a následne "Panel nástrojov" a potom "Stavový riadok". Po jeho aktivácii, by sa vám mal na spodku okna zobraziť stavový riadok aj so spomínanou ikonou. Na tejto adrese zistíte, či vám všetko funguje http://simple-adblock.com/plugin/about/?version=1.1.5&license=false&trialexpires=30 
  Keďže Internet Explorer nemá otvorený zdrojový kód ako napríklad Mozilla Firefox, možnosti Adblock Simple sú tu dosť obmedzené - na reklamy v rámci cp.sk to funguje, ak však používate centrum.sk alebo podobné stránky, kde vám vadia konkrétne odkazy, oplatí sa nainštalovať iný prehliadač a potom postupovať podľa pokynov, ktoré sú k nim uvedené nižšie.

Ak chodíte len na www.cp.sk, už netreba nič  robiť (Chrome a Mozzila Firefox). Ak však chodíte na www.centrum.sk  alebo iné stránky a vadí Vám tam nejaká reklama, tak tu je návod, ako na ňu:

Mozilla:

kliknite pravým tlačidlom myši na inkriminovaný obrázok či text a na konci lišty máte Adblock obrázok. Keď na to kliknete, otvorí sa okno s nastaveniami blokovania - je to jednoduchšie ako sa zdá :) Stačí, keď vyberiete možnosť, kde je na konci „img/*“ a potvrdíte. Nehovorím, že to bude fungovať pri všetkých, ale čo som skúšal, tak tie išli; prípadne, môžete vyskúšať aj iné možnosti, nie len tú „img/*“.

Chrome:

kliknite pravým tlačidlom myši na inkriminovaný obrázok či text a na konci lišty máte AdBlock. Vyberte „Blokovať túto reklamu“. Zjaví sa panel podobný ovládaniu hlasitosti - tu si však môžete posúvaním toho „jazýčka“ nastaviť, čo má a čo nemá byť na stránke. Alebo si po kliknutím pravým tlačidlom na obrázok či text vyberte „Blokovať reklamu na tejto stránke“ a potom už len stačí kliknúť na daný obrázok alebo text.

Podľa uváženia sa môžeme pokúsiť aj o tlak na prevádzkovateľa stránky www.cp.sk, aby sem podobné reklamy neumiestňoval (platí tu rovnaká argumentácia, ako v prípade Škripekovho návrhu zákona na ochranu mravnosti: kto vyhľadáva podobný obsah, nájde ho na príslušných stránkach. Nemali by ním byť kontaminované stránky, ktoré poskytujú celkom iné služby (niečo podobné, ako reklama na erotické služby v záhradkárskom časopise, ktorú ako príklad použil koaličný poslanec Dušan Jarjabek).)  

V prípade záujmu môžete svoju sťažnosť adresovať na marcela.hlavata@sk.centrumholdings.com (Centrum Holdings - spoločnosť zodpovedná za umiestňovanie reklám na www.cp.sk) alebo cis@inprop.sk - prevádzkovanie stránky www.cp.sk.

Ako gesto a vyjadrenie postoja to má určite zmysel, hoci vzhľadom k obrovskému množstvu používateľov stránky a evidentnému záujmu o tieto články (linky rotujú na hlavnej stránke v závislosti od frekvencie klikania na ne) k zmene pravdepodobne nedôjde. V každom prípade však môžeme jednoducho zabrániť zobrazovaniu týchto linkov aspoň vo svojom vlastnom počítači, čo tiež nie je zanedbateľná pomoc.

(Aby som neklamala, s návodom mi pomohli počítačovo zdatnejší priatelia, najmä Adrián Hanus (SLH) a Hugo Gloss (KAN). Ďakujem im!)

Marta Borovská

Ako rozmýšľanie o budúcnosti ovplyvňuje budúcnosť

Prípadová štúdia: KAN 2.ročník, participant č.16 - Pavol Kosnáč

Sú ľudia, ktorí majú jasnú predstavu, čo so životom – od mala chceli byť lekárom, pilotom, vojakom či prezidentom, a systematicky za týmto cieľom postupujú. A sú ľudia, ktorí jasnú predstavu nemajú, nerobia dokopy nič, alebo urobia čo im rodičia povedia, alebo idú študovať niečo čo sa im zdá ľahké aby si predĺžili detstvo, prípadne idú na rovnakú školu ako ich najlepší kamarát či mladá láska. A potom sú ľudia zaseknutí niekde v strede, ktorí vedia približne skôr čo robiť nechcú, takže sa nenechajú naviesť do niečoho čo sa im nepáči, ale nevedia ani presne, s čím by zviazali svoj život – resp. svoje vzdelanie. A v tejto tretej kategórii som sa nachádzal aj ja.
A keď už si človek aj niečo, čo ho zaujíma a napĺňa vyberie, stojí pred problémom č.2. Čo s vyštudovaným odborom, ak to zrovna nie je informatika či medicína, ktoré sa uplatnia vždy, alebo právo a ekonómia, ktoré sú aspoň pomerne univerzálne ? Môj výber bol religionistika1, čo je presne odbor, ktorého názvu vyslovenie svojim potomkom v súvislosti s budúcim štúdiom zodpovedného rodiča dovádza k slzám, prípadne zúrivosti. Keď sa ma pýtali, čo s tým chcem v budúcnosti robiť, aby som sa uživil, tak hneď po tom, čo ma prešla rozmrzelosť z toho, že ma všetci odrádzajú, som priznal, že to je komplikovaná a zmysluplná otázka.

Možnosti boli dve:

1. Nájsť si prácu v obore. Pravdepodobnosť na niečo také nie je na Slovensku veľká, keďže prakticky neexistuje pracovné miesto, ktoré by bolo dizajnované pre religionistu – je niekoľko – veľmi málo – miest, kde sa religionista hodí, ale to miesto pokojne zastane aj historik, politológ či sociológ, ktorý sa počas svojho štúdia orientoval na témy týkajúce sa náboženstva.
2. Vyštudovať čo ma baví, tých 5 rokov si užiť, ale potom pracovať, kde sa pritrafí. Moje oficiálne vzdelanie ma mohlo pripraviť tak napr. na výuku Náuky o spoločnosti, prípadne Dejepisu na základnej alebo strednej škole, čo nebola presne moja predstava. Moje neoficiálne vzdelanie, ktoré sa mi dostalo mimo školy, ma mohlo pripraviť na rolu profesionálneho babysittera, sprievodcu po historických pamiatkach, promotéra stolových hier, živej reklamy na postele, hráča na triangel, maséra, sekretárky (mužská verzia je myslím „osobný/administratívny asistent“), kuchára, plavčíka, zamestnanca v kameňolome, akúkoľvek nekomplikovanú prácu kde je potrebné ponocovať alebo vojaka Šťasteny. Prípadne by som mohol písať bohatým deťom referáty z chémia a spoločenských vied. Niektoré z týchto možností boli zaujímavé, ale žiadna by ma asi príliš dlho nenapĺňala. 

Zostalo mi zostaviť niečo ako „možnosť 1.1“ – teda robiť niečo súvisejúce s mojim odborom, ale bez tej strašne nízkej pravdepodobnosti. Riešenie je pomerne jednoduché, ale čo do času, námahy a vlastnej iniciatívy náročné, a nedáva žiadne záruky – jednoducho patriť do toho malého percenta, ktorí sa budú schopní uplatniť. Povedal som si, že aj tak nemám lepší program, a skúsim to. Pustil som si Overturu z muzikálu Les Miserables, vykasal si pomyslené rukávy a – nechal som to tak.
Ale po roku som svoju lenivosť a pohodlnosť bol schopný dostatočne spacifikovať (tzv. Operácia Hekatonkheires2 – podľa zásady, že proti strašnému protivníkovi treba nasadiť ešte strašnejšieho), takže som sa do toho, hoci s ročným oneskorením, pustil. To okrem iného priviedlo moje kroky aj do Kolégia Antona Neuwirtha, čo je, ako všetci vieme, brilantný (hoci nie originálny) nápad a projekt, vďaka ktorému existuje aj tento blog, do ktorého by mohlo prispievať už niečo cez 50 alumni z troch ukončených ročníkov KAN-u. Čo obnášali „Operácia Excelsior“ (získavanie praktických a pracovných skúseností) a „Operácia Markowitz-Gadamer“3 (diverzifikácia vedomostí, ich prepájanie a kontextualizácia) a ako vyzerá štúdium na Oxforde vo všeobecnosti4,5 som už písal inde, takže sa nebudem opakovať.
Ale rozhodnutie, ktoré som učinil pred štyrmi rokmi spôsobilo, že môj posledný týždeň vyzeral takto:
Tento trimester je v pondelok Islamský deň – 3 prednášky, dve v Centre pre Islamské štúdiá a jedna v Orientálnom inštitúte. Tá je zaujímavá aj tým, že sa jedná o úvod do islamského práva, ktoré učí priamo prof. Tariq Ramadan, známa postava pre tých, ktorí sa o Islam v Európe zaujímajú, jedna z vedúcich postáv reformného prístupu k Islamu. Ak sa podarí, tak ma ešte čaká bazén a 40 dĺžok na rozplávanie svalovice z nedele.

V utorok voľnejší deň, ktorý trávim prípravou na výskumný seminár v abrahámovských náboženstvách, spoločný dvojročný výskumný program Oxfordskej Univerzity a Hebrejskej Univerzity v Jeruzaleme – téma: postoj abrahámovských monoteizmov k pohanom (chápané naširoko). Moje miesto je v divízii „Kresťanstvo“, historické obdobie „Súčasnosť“, môj supervízor je prof. Guy Stroumsa, ktorý je zároveň hlavou oxfordskej religionistiky. Príprava zahŕňa prípravu na príspevky ostatných, na môj vlastný (do konca roka budem mať dva) a príprava na výročnú konferenciu, ktorá bude tento rok v Oxforde, a budúci rok v Jeruzaleme. Večer spoločná posilňovňa s ostatnými členmi Oxford Lancers – univerzitného tímu amerického futbalu, ku ktorému som sa nedopatrením dostal...
Dnes v Oxford Union rozprával sir Patrick Stewart. Mal som ho poznačeného v kalendári, ale nestihol som ho.

Streda je deň iba s jednou prednáškou z prednáškového cyklu hostí (teda prednášateľov mimo oxfordskú univerzitu) o Islame v Európe – tento týždeň v réžii prof. Mahmouda Salema el Sheikh z Florencie. Zvyšok dňa sa spravidla snažím narýchlo dočítať texty na Teóriu a Metodológiu, ktoré som nestihol cez víkend. Okrem toho nepravidelný tutoriál z Islamu (tento týždeň nebol) s dr. Muhammadom Talibom a telocvičňa s ostatnými Lancermi – zväčša bežecká abeceda – cvičenie, ktoré som neznášal už na telocviku na základnej škole – a tréning techniky, v mojom prípade „lineman“ (pozícia hráča priamo v prvej línii v strede poľa) techník, túto stredu konkrétne „Hold the Line“, čiže obranných. V praxi je možné si to predstaviť, ako snahu zostaviť hradbu z tiel, ktorá by mala vydržať náraz menšieho automobilu v 30 km rýchlosti.

Štvrtok – subjektívne najkomplikovanejší deň, keďže doobedie obsahuje predmet „Advaced Themes in Study of Religion“, ktorý v podstate predstavuje teóriu a metodológiu religionistiky – pomerne komplikované a abstraktné texty, niektoré v nie úplne modernej angličtine. Jedná sa o seminár, na ktorý je nutné naštudovať pomerne veľa materiálu (zväčša zaberie víkend), ktorý nie vždy stihnem. Tu ma vyslovene zachraňujú hodiny strávené nad textami, ktoré nám ešte v Bratislave na KaPoR-ovi dával prof. Kováč a doc. Kovács a ktoré som nabral počas Operácie Markowitz-Gadamer – široký základ a veľa praktických príkladov mi dáva slušnú možnosť manévrovať a improvizovať, keď sa človek nie úplne chytá – tento týždeň napr. na „Poles of Light Theory“, čo sa ukázalo ako poetický názov pre jednu z teórií zmeny náboženskej praxe v diaspore, ilustrovanú na londýnskych zoroastriánoch. Pravdepodobne to bolo v jednom z textov, ktoré som nestihol. Podarilo sa mi nadviazať príkladom z osídľovania Karibiku a Strednej Ameriky Španielmi, čo nebezpečenstvo pomysleného čierneho bodu odvrátilo.
Štvrtkový večer je vyhradený tzv. „Chalkboard Thursday“, čiže strategickej a teoretickej príprave v americkom futbale. Dve hodiny každý štvrtok sa snažím naučiť sa tie strašne komplikované pravidlá, pozerajú sa videá hier našich nasledujúcich súperov, vysvetľuje sa niekoľko stoviek kombinácií volacích znakov a pod. Zatiaľ úspešne zvládam štyri Defenzívne hry - 50 Base Strong Right/Left a 50 Eagle Strong Right/Left, a ofenzívne volacie znaky - Red/Blue/Green, 11/14/16, Dive/Boot/Wheel/House Fire – teda približne 36 kombinácií (kapitán útoku, alebo quarteback, musí poznať teda niekoľko sto kombinácií). Tento štvrtok bol pomerne dobre zvládnutý, napriek cvičnému požiarnemu poplachu, ktorý sa spustil o pol ôsmej ráno (pre mňa hlboká noc), a ktorého ignorovanie môže priniesť menšiu pokutu. Tentoraz neprinieslo.
Na štvrtok by pripadali aj prednášky z histórie vedy s dr. Williamom Carrollom, tento trimester sa mi ale kryjú s metodológiou, takže som ich, hoci nerád, musel oželieť.
Štvrtkové neskoré večery sa konajú aj prednášky a diskusie C.S.Lewis society a Socrates society, filozofických a debatných spoločností Oxfordskej Univerzity, ktorých sa občas účastním. Tentokrát ale nie.

Piatok je môj obľúbený deň. Nie sú prednášky, semináre ani tutoriály. Piatky sa zväčša nesú v znamení prípravy na moje tutoriálny z Islamu. Večer by mala byť druhá posilňovňa, ale tej sa nezúčastňujem. Tento bol v Oxford Union živý prenos s Julianom Assange-om, zakladateľom portálu Wikileaks. Nevyzeral spokojný...

Cez víkend sa neučí, iba občas sa na sobotu pritrafí nejaký zameškaný tutoriál. Pre mňa sú víkendy zväčša v znamení krvi a potu – buď obrazne nad teóriou a metodológiou, alebo doslova na trávniku („Game time – Pain time“). V nedeľu bývajú počas sezóny ligové zápasy, mimo sezóny plné tréningy, ktoré zvyčajne zaberú aj s prípravou tak 6 hodín. Počas sezóny, kedy odpadá ťažký nedeľný tréning sa presúva jeho ľahšia verzia na sobotu (bez výstroje, 3 hodiny). Počas celého druhého trimestra (Hilary term) sezóna je. Túto nedeľu sme mali hrať proti Royal Holloway (University of London) Bears, ale keďže sa práve roztopil ľad, boli všetky dostupné ihriská rozmočené, takže rozhodcovia z federácie zápas presunula na koniec februára. Škoda. Na druhej strane sa teším, že sa otepľuje, keď vám chrániče na zuby po vybratí zamŕzajú a blato je prvé dve hodiny hry ako kameň a potom ako kaša, začne sa vám zima zajedať skôr než obyčajne...
Namáhavé víkendy ale niekedy spestrujú veľmi príjemné akcie Oxford University Czech and Slovak Society, iné spoločenské aktivity, či pozvania na večeru od rôznych náboženských spoločností, ktoré sa snažím lepšie spoznať. Tento týždeň to bola skvelá šabatová večera u ortodoxných chabad židov a raňajky u oxfordských kvakerov, ktorí okrem iného obývajú jeden z domov, ktoré svojho času využíval aj C.S.Lewis.
V nedeľu ráno ma niekedy budí evanjelikálna bohoslužba pod holým nebom, ktorú si organizujú moji americkí spolubývajúci. Inokedy by som sa o ňu zaujímal, ale ak v skoré nedeľné ráno počujete gospelovú pesničku „Word of God the Father“ príliš často, okrem toho že sa naučíte slová ju začnete úprimne neznášať...

Pri pohľade dozadu je zrejmé, že keby som rozmýšľal o budúcnosti, a ako s ňou zaobchádzať, inak, môj týždeň by pravdepodobne vyzeral veľmi odlišne. Podarilo sa mi veľa skvelých vecí a moja budúcnosť sa začína črtať pomerne zaujímavo. Na druhú stranu, nemal by som prasknutý spodný článok prostredníka na pravej ruke, na ktorú mi včera s oceľovými štuplákmi dupol č.72, keď som zložil č.8, a nemal pred sebou text o hinduistickom posvätnom nacionalizme, ktorý musím prečítať, aj keď už sa pomaly brieždi a mne sa veľmi, ale veľmi nechce. Všetko má svoje výhody a nevýhody...

1_Je možné dosadiť rôzne iné neperspektívne odbory, od čistej filozofie po muzikológiu.

2_Prečo som tým činnostiam dával srandovné názvy ? Pomáhalo to. Asi ako keď som si na strednej škole dal na stôl zmenšenú repliku Achillovej prilby, a keď sa mi strašne nechcelo ísť trénovať, občas som sa s ňou pohrával (mala uspokojivú kovovú váhu) a nakoniec som šiel. Bol to symbol, reprezentoval námahu, odôvodnenie prečo to vôbec robiť a bol symbolickou mentálnou reprezentáciou cieľa. A symboly sú mocné a nápomocné. Zvlášť keď majú dobré meno. Operácia Markowitz-Gadamer sa pôvodne volala Operácia Shotgun, resp. Operácia Pavučina, ale to nejako dostatočne nereprezentovalo celú vec. Ako ktosi povedal, vystihnúť niečo presne a takmer presne je ako keď počuť v diaľke búrku, alebo keď do vás udrie blesk. Efekt sa, subjektívne, veľmi líši...

3_Oxbridge profil: http://www.oxbridge.sk/profiles/pavol-kosnac/
4_Humanities na Oxforde: http://www.oxbridge.sk/2012/12/05/humanities-na-oxforde
5_Oxbridge, a čo sa robí, keď sa neštuduje: http://www.oxbridge.sk/2013/01/19/Oxbridge-ked-sa-nestuduje

Pavol Kosnáč 

Na stáži v Snemovni reprezentantov

Počas mesiaca júl som mal možnosť zúčastniť sa na mesačnej odbornej stáži v Komisii pre dopravu a infraštruktúru (Committee on Transportation and Infrastructure), ktorej predsedom je Kongresman John Mica. Stáž bola organizovaná Centrom pre Severoamerické štúdia (CNAS) Ekonomickej univerzity v Bratislave (EU) za podpory rektora EU a obom som vďačný za túto jedinečnú možnosť.

Keď sa snažím zhodnotiť túto stáž s odstupom času, musím ju hodnotiť veľmi pozitívne a to hneď z viacerých hľadísk. Už samotná možnosť stráviť mesiac v takej politicky významnej inštitúcií akou bezpochyby je americký Kongres predstavuje sama o sebe úspech. Bolo mi však jasné, že by som bol hlúpy, keby som nevyužil možnosti, ktoré mi pobyt nielen v Kongrese, ale aj v samotnom Washingtone ponúkal.

Samotná pracovná náplň stážistu v Kongrese sa často líši v závislosti od kancelárie jednotlivých kongresmanov, či počtu stážistov ako aj obdobia (ak zasadal Kongres, bolo práce nepomerne viac ako keď mal prestávku) a preto sa nedá jednotne definovať. V Komisii pre dopravu a infraštruktúru, do ktorej som bol pridelený z kancelárie kongresmana J.Micu, som bol jeden z dvoch stážistov, takže práce sa mi ušlo celkom dosť.

Samozrejme, nevyhol som sa ani klasickým stážistickým povinnostiam ako je kopírovanie, skenovanie dokumentov, či roznášanie pošty medzi Komisiou a jej jednotlivými subkomisiami, z ktorých viaceré sídlili v iných budovách. Ak bolo potrebné nachystať sálu pred zasadnutím Komisie, išiel som pomôcť, ak bolo treba nachystať podklady pre jednotlivých členov Komisie, ktorých bolo 58 (a to je v Snemovni reprezentantov spolu 22 komisií), podielal som sa na tom aj ja.

Nakoľko však tieto aktivity zvyčajne nezaberali celú pracovnú dobu o 9:00 do 18:00, mal som možnosť venovať sa množstvu ďalších zaujímavých aktivít a práve aj vďaka tomu bola moja stáž naozaj pestrá. Napríklad počas leta sa organizujú každý týždeň prednášky pre stážistov (ktorých je v kanceláriach 100 senátorov, 435 kongresmanov a 22 komisií naozaj hojne), na ktoré sú pozývaní rozliční zaujímaví hostia z radov senátorov, kongresmanov, ministrov, či vysokopostavených vládnych úradníkov, a na záver ktorých mali stážisti možnosť s nimi diskutovať.

Takisto niektoré väčšie štáty, ako napríklad Florida, mali vlastné zastúpenie pri Kongrese a každý týždeň organizovali prednášku jedného z kongresmanov svojho štátu určenú pre stážistov. Tam sme mali možnosť diskutovať nielen o politike, ale aj o ich osobnom živote, a dozvedieť sa napríklad akú dôležitú úlohu hrajú v ich politickej kariére ich manželky/manželia, či ako museli poniektorí popri vysokej škole pracovať nočné „šichty“, aby si dokázali zarobiť na školné. Vzdialenosť, ktorú človek pociťuje medzi politikmi a bežnými ľuďmi tu na Slovensku v Kongrese jednoducho nebolo cítiť a kongresmanom nevadilo s úsmevom odpovedat aj na otázky, na ktoré by väčšina slovenských politikov odvetila jednoduché „bez komentára“.

Rovnako ma milo prekvapila starostlivosť zo strany nielen Kongresmana Micu, ale aj ostatných členov jeho podporného tímu, či už v komisií alebo v jeho kancelárií. Vždy, keď prišiel na zasadnutie Komisie, nezabudol sa na chvíľu pri mne ako obyčajnom stážistovi zastaviť a prehodiť pár viet a uistiť sa, či niečo nepotrebujem. Rovnako sa ku mne správal aj jeho zástupca, ktorý bol zhodou okolností pred necelým rokom na návšteve Slovenska, takže viackrát sa v práci pozabudol pri rozhovoroch a spomienkach na Slovensko. Kongresmanov aide z jeho kancelárie nás zase takmer každý deň bral autom asi na polceste do práce, čo nám nielen ušetrilo čas a peniaze, ale zopár ranných vtípkov a podpochovačiek (bol veľmi neformálny so svojským zmyslom pre humor) vždy príjemne naštartovalo deň. Na záver stáže sme obaja slovenskí stážisti takisto dostali pozvanie na obed od Kongresmana Micu, kde sme mali možnosť sa s ním dlhšie porozprávať a rozobrať aj jeho slovenskú minulosť a aktuálne témy súvisiace so Slovenskom.  Jednoducho tú vzdialenosť medzi šéfom a najnižším podriadeným vôbec nebolo cítiť a vnímal som to tak aj na jeho vzťahu so svojimi podriadenými. Samozrejme, bol tam rešpekt z ich strany, ale aj úcta a vďačnosť za odvedenú prácu zo strany Kongresmana Micu.

Prehliadka Bieleho domu (kde sa dá ísť len v sprievode svojho kongresmana) ako aj „pristihnutie“ prezidenta Obamu ako práve nastupuje do svojej helikoptéry priamo na záhrade Bieleho domu, či takmer 5 hodinová prehliadka Snemovne reprezentantov a Senátu (po ktorej som mal však stále pocit, že sme nevideli všetko a že sa tam musím vrátiť) ako aj Kongresovej knižnice boli príjemným a zároveň aj cenným spestrením programu počas dní, keď Kongres nezasadal.

A ak zrovna zasadal a uskutočňovali sa hlasovania, bolo zaujímavé sledovať z balkóna pre hostí, ako taká zdanlivo jednoduchá činnosť vlastne prebieha. Na obrázkoch z televízie sme zvyknutí, že poslanci NR SR potichu posediačky hlasujú, avšak v Kongrese to vyzeralo viac ako počas prestávky nejakého kultúrneho podujatia. Kongresmani v skupinkách postávali a diskutovali a v sále bolo naozaj rušno, aj keď atmosféra vyzerala stále priateľská a človek si ani nestihol všimnúť kedy všetci títo „zástupcovia ľudu“ stihli vložiť do prístroja svoju kartičku a stlačiť zelené „Yea“ alebo červené „Nay“. 

Doteraz mám dobré spomienky na nespočetné debaty na pôde Kongresu na naozaj rozličné témy. S kongresovým kaplánom, ktorý hoci je katolícky kňaz (len druhý v 238 ročnej histórií), pôsobí na ekumenickej pozícií a zastupuje všetky náboženstvá a otvára zasadnutia Kongresu ekumenickou modlitbou, sme takmer 3 hodiny diskutovali o tom, akú má náboženstvo vo všeobecnosti úlohu v americkej spoločnosti a ako „freedom of religion“ neznamená „freedom from religion“. Na jednej z množstva recepcií organizovaných na pôde Kongresu som sa pre zmenu zarozprával s bývalým bolívijským konzulom vo Washingtone, ktorý si pri mne pospomínal aj na svoju návštevu bývalého Československa v časoch, keď moja prítomnosť na tomto svete ešte nebola ani plánovaná.

Rád som si vyberal z množstva rôznych diskusných panelov a prednášok organizovaných na pôde Kongresu, kde som sa napríklad dozvedel, ako americká vláda investovala milióny dolárov do bezpečnostných rontgenov na letisku, ktoré dokážu cestujúceho úplne „presvietiť“ a tým pádom ho nahého zobraziť na obrazovke bezpečnostnému agentovi, avšak ktoré nedokážu odhaliť prítomnosť výbušnín.Hlavné, že všetci majú pocit bezpečnosti... Po diskusií o ľudských právach v Číne som bol zase šokovaný zo zistení (o ktorých už bola dokonca napísaná nejedná kniha), že telá politických väzňov sú častokrát predávané na orgány a že Čína zažíva okrem ekonomického boomu, ktorého sú plné media, aj boom transplantačnej turistiky, o ktorom sa však už z mainstreamových médií nedozvieme...

Keďže Washington má popri federálnych vládnych úradoch aj množstvo think-tankov, tie ponúkali naozaj hojne zaujímavých prednášok. Stal som sa pomerne častým návštevníkom Heritage foundation, kde okrem iných prednášal aj Tony Abbott, bývalý minister vo viacerých austrálskych vládach, ktorý je aktuálne lídrom opozície v austrálskom Kongrese. Vďaka pánu Demešovi sme rovnako mali možnosť navštíviť centrálu German Marshall Fund, kde sa nám venovali hneď štyria analytici a riešili sme aj (v tom čase) nastávajúcu návštevu Ministra ZVaEZ SR. Milé bolo aj pozvanie od Chargé d´Affaires a.i. p. Zeleňáka na návštevu slovenského veľvyslanectva vo Washingtone.

Práve skutočnosť, že počas tejto stáže som mal možnosť zapojiť sa do toľkých aktivít rôzneho charakteru sa odrazila na celkovej veľmi pozitívnej skúsenosti z mesiaca stráveného vo Washingtone, D.C. Pomohla mi spoznať zblízka ako funguje legislatívny proces v najväčšom zákonodárnom zbore na svete, ako aj nazbierať množstvo užitočných skúseností, kontaktov a zážitkov, či vidieť, ako sú na pracovisku dôležité VZÁJOMNÁ dôvera a rešpekt medzi nadriadeným a podriadenými. Čo je však dôležitejšie, pomohla mi uvedomiť si, ako budúcemu manželovi a otcovi (snáď sa oboma v budúcnosti raz stanem), aké dôležité je pre úspešnú kariéru mať stabilné rodinné zázemie a podporu svojho manželského partnera/ky. Práve J. Mica bol toho jedinečným príkladom a za túto lekciu som mu vďačný. 

Michal Krčméry