Pôvodne som o "Kauze Bezák" nechcel písať. Po prvé ešte stále úplne nerozumiem tomu, čo sa stalo a po druhé myslel som si, že v našom spoločenstve sú múdrejší ľudia, ktorí by sa mali verejne ozvať. Avšak potom prišli verejné vyjadrenia niektorých členov Spoločenstva Ladislava Hanusa s ktorými nesúhlasím. Ani tie však nepretrhli mlčanie tých, na ktorých vyjadrenie som čakal. Rozhodol som sa preto konať.
Môj blog sa pokúsim napísať v „kolégiovskom duchu“. Hneď v úvode preto načrtávam svoju tézu, ktorou je snaha poukázať na ľudskú prirodzenosť v konaní arcibiskupa Bezáka. Budem sa snažiť dokázať, že správanie arcibiskupa je v súlade s prirodzeným konaním človeka a preto si podľa môjho názoru zasluhuje skôr podporu ako hanobenie. Ďalej sa pokúsim odpovedať odporcom, ktorí tvrdia, že nedávne mediálne výstupy Róberta Bezáka sú porušením poslušnosti či pošpinením dobrého mena cirkvi. Ďalej sa ohradím voči tým, ktorí sa snažia cirkev na Slovensku rozdeľovať na „bezákovcov“ a „pravoverných“ a pokúsim sa ukázať, že postoj pri ktorom som zástancom rovnako Róberta Bezáka, ako aj ostatných biskupov Slovenska vôbec nemusí byť dvojtvárny, či protichodný. Na záver sa pokúsim všetkým členom Spoločenstva Ladislava Hanusa pripomenúť ich poslanie hľadať pravdu aj v prípadoch, kedy je to nepríjemné či obzvlášť náročné.
Prirodzenosť
Náuka Cirkvi a teda aj učenie, ktoré sa presadzuje v našom spoločenstve hovorí, že zákony či normy v spoločnosti nesmú byť v rozpore s prirodzenosťou človeka. Homosexuálne manželstvá odsudzujeme preto, lebo odporujú ľudskej prirodzenosti. Komunizmus sme odsúdili preto, lebo bol v rozpore s prirodzeným správaním človeka. Klamstvo považujeme za zlé, pretože neprirodzene rozdeľuje myseľ človeka. Bohužiaľ, v tzv. „Kauze Bezák“ na prirodzenosť akosi zabúdame. Naopak, často obraňujeme postup, pri ktorom sa človeku upiera jeho prirodzená túžba po poznaní pravdy a stáva sa, že hrešíme ľudí, ktorí boli násilne odlúčení od svojho biskupa preto, že chcú vedieť dôvody. Ja však na základe učenia Tomáša Akvinského považujem znalosť dôvodov za prirodzený začiatok konania, bez ktorého čin nemá pre vykonávateľa zmysel. Ak teda ľudia žiadajú vedieť dôvody prečo by mali rešpektovať rozhodnutie Svätej stolice, správajú sa podľa môjho názoru prirodzene a rovnako tak koná aj odvolaný arcibiskup. Alebo si skutočne myslíme, že veriaci, či biskup by mali robiť to, čo im v skutočnosti nedáva zmysel a takto odporovať svojej prirodzenosti? Okrem snahy poznať dôvody konania však existuje aj iná prirodzená túžba, ktorá je arcibiskupovi Bezákovi odopieraná. Každý, kto sa cíti nespravodlivo potrestaný sa prirodzene snaží brániť. Takéto ľudské konanie totiž smeruje k spravodlivosti a pravde po ktorých človek prirodzene túži. Otázkou však ostáva prečo takéto prirodzené konanie u nášho potrestaného arcibiskupa mnohí pokladajú skôr za vyplakávanie sa na verejnosti či nedodržanie cirkevných nariadení?
Predpokladám, že každý z nás by krútil hlavou nad konaním otca, ktorý trestá svoje dieťa za čin, ktorý nespáchalo. Obzvlášť ak by sme vedeli, že otec dieťaťu zakázal prehovoriť čo i len slovo na svoju obhajobu a rovnako mu nevysvetlil, čo zlé vykonalo. Tí odvážnejší z nás by sa dieťaťa dokonca zastali. Nechápem preto dôvod prečo na biskupa uplatňujeme iný meter. Možno preto, lebo Róbert Bezák nie je malý chlapec, ale arcibiskup Katolíckej cirkvi. Uvedomme si však aj to, že rovnako, ako chlapec v mojom príklade aj Róbert Bezák je človekom s ľudskou prirodzenosťou, ktorú v iných prípadoch správne a vehementne obraňujeme.
Nadprirodzenosť
Niekto by však mohol namietať a tvrdiť, že existujú aj prípady, ako napríklad celibát, kedy potláčanie prirodzeného konania vedie človeka k čnostnému „nadprirodzenému“ správaniu. Kňaz, rehoľník, či laik obetuje časť svojej prirodzenej túžby na vyšší cieľ, čo ho v konečnom dôsledku činí čnostnejším. Mnohí preto hovoria, že mlčanie, či poslušnosť bez „zbytočných“ otázok arcibiskupa by viedli práve k takejto nadprirodzenej čnosti. Musím napísať, že tých, ktorí vidia prehrešok biskupa v neposlušnosti dokážem, obzvlášť pri spomienke na niektorých svätých, do istej miery pochopiť. Títo ľudia sa snažia na problém nazerať trpezlivejšou a umiernenejšou optikou a určite nechcú Cirkvi ani arcibiskupovi zle. Takýto postup by sme však mohli pokladať za správny v prípade, ak by kauza Bezák bola skutočne iba otázkou poslušnosti. Všetky zákulisné informácie, najmä o spravovaní Trnavskej arcidiecézy a skutočnosť, že dokonca ani sám odvolaný arcibiskup nepozná jasné dôvody svojho odvolania vo mne však vzbudzujú zdanie, že táto kauza nie je hlavne o poslušnosti, ale práve naopak volanie po zdržanlivosti má v tomto prípade skôr len zakryť dôvod odvolania, či nebodaj umlčať arcibiskupa. V takomto prípade by však poslušnosť neplnila svoje poslanie, ale práve naopak bola by zneužitá ako prostriedok vďaka ktorému by sa zakrývala pravda a preto by bola skôr ľstivým úskokom ako „nadprirodzenou“ cnosťou.
Dobré meno
Existujú však aj iní odporcovia Róberta Bezáka, ktorí tvrdia, že mediálnymi výstupmi arcibiskup poškodzuje dobré meno Cirkvi. Aj s týmito kritikmi sa dá do istej miery súhlasiť, keďže tieto vystúpenia asi skutočne pošramotili obraz Cirkvi v očiach niektorých ľudí na Slovensku. Otázkou však je, či môžeme pokladať snahu o udržanie dobrého mena Cirkvi za nadradenú túžbe verejne vysloviť pravdu či úsiliu brániť sa voči krivým obvineniam. Ak by boli slová arcibiskupa lžou, Róbert Bezák by sa dopustil nehanebného previnenia. Avšak v prípade, že arcibiskup Bezák hovoril pravdu a ponúkol občanom Slovenska pravdivý pohľad na to, aká je situácia v Cirkvi na Slovensku potom mu veľmi nemáme čo vyčítať.
Veď predsa samotná pravda nemôže dobré meno Cirkvi poškodiť. Naopak, ak by sa jej postavenie zakladalo na klamstvách či zahmlievaní, nemôžeme hovoriť o dobrom mene v pravom zmysle slova, ale len o falošnom mene. Cirkev by sme tak znížili na úroveň akejsi politickej strany, či inej svetskej inštitúcie, ktorá cíti potrebu vyzerať neomylne. Skutočnosť je však taká, že ju aj napriek jej nadprirodzenému základu, tvoria rovnako, ako iné spoločenstvá hriešni a omylní ľudia, a preto jej konanie nie je bezchybné. Ak by sme sa aj napriek tomuto faktu pokúsili hrať sa na neomylných, robili by sme z nej to, čo nie je a tak by sme vytvárali len falošný obraz a nie dobré meno. Navyše tento obraz by sa skôr či neskôr zrútil, čo by jej dobrému menu v konečnom dôsledku mohlo len poškodiť.
Preto ak už chceme niekoho haniť za to, že poškodzuje dobré meno Cirkvi mali by sme naše výčitky smerovať skôr na toho, kto všetky krivdy o ktorých arcibiskup Bezák rozpráva spôsobil. Hanenie arcibiskupa je predsa podobne nelogické ako keby sme za všetky výčitky, ktoré sa na Cirkev zosypali po odhalení škandálu pedofilných kňazov obviňovali tých, ktorí o nich informovali, ba nebodaj obete, ktoré boli zneužívané a nie tých, ktorí ich spôsobili ich utrpenie či tých, ktorí sa tieto previnenia snažili zakryť. Ak už teda pokladáme za správne verejne niekoho karhať, obráťme svoj hnev na toho, kto dobré meno Cirkvi skutočne pošliapal.
Rozdelenie
Ďalšia vec, ktorú musím v tomto blogu spomenúť je skutočnosť ako ľahko sme sa nechali ovplyvniť vášňami a sami sme sa stali najväčšími rozdeľovačmi. Predpokladám, že niektorí krátkozrako zmýšľajúci ľudia začnú aj môj článok vnímať ako probezákovský a teda protibiskupský, či dokonca protipápežský. Takéto posudzovanie či rozdeľovanie veriacich však kategoricky odmietam.
Tento článok sa vôbec nesnaží poburovať čitateľov proti ostatným slovenským biskupom, či nedajbože voči pápežovi. Práve naopak. Som si vedomý mnohých dobrých vecí, ktoré pre Slovensko vykonali všetci slovenskí biskupi. Osobne, či prostredníctvom médií som mal možnosť obdivovať prácu, bezprostrednosť, toleranciu, múdrosť či pokoru viacerých z nich. Preto verím, že našim biskupom nejde o to, aby Cirkvi či arcibiskupovi Bezákovi vedome poškodili. To však neznamená, že sa nesmiem zastať arcibiskupa Bezáka a musím všetko, čo v danej kauze konajú ostatní biskupi pokladať za správne. Osobne si myslím, že nezáujem o spolubrata či tón, akým prostredníctvom svojho hovorcu biskupi komunikujú s verejnosťou celej situácii vôbec neprospieva. Ak ma niekto za tento názor zavrhuje, sám rozdeľuje Cirkev, vytvára o nej nepravdivý obraz a zavrhuje značnú časť veriacich, ktorým záleží rovnako na spravodlivom konaní voči biskupovi Róbertovi Bezákovi ako aj na pravdivom posúdení konania ostatných biskupov Slovenska.
Za takéto vyjadrenia ma určite niekto obviní z dvojtvárnosti či protichodnosti. Tento môj postoj však takýto určite nie je. Naopak. Myslím, že takto uvažuje väčšina z nás. Tak ako všetci ľudia na svete i ja hľadám pravdu, ktorú mi Róbert Bezák priamo, odvážne, no predsa pokorne ponúka, čím si získal moje srdce. Rovnako si však pamätám aj na to, že som všetkých našich biskupov stále obraňoval, rešpektoval, poslúchal a ctil si ich. Nevidím preto dôvod na to, aby som sa teraz mal začať tváriť, že to, čo bolo pred koncom júna 2012 neexistovalo, respektíve, že to bola z mojej strany len pretvárka. Moja viera je stále rovnaká. Rovnako ako pred júnom 2012 aj teraz verím, že Cirkev je dielom Kristovým, ktoré ani pekelné mocnosti nepremôžu a rovnako stále verím a rešpektujem aj to, že biskupi sú nástupcovia Kristových apoštolov a preto majú aj napriek svojej ľudskej prirodzenosti a teda aj omylnosti rozhodujúce slovo pri spravovaní spoločenstva veriacich na Slovensku. Tento pilier mojej viery nerozkývali ani zlé jazyky, ktoré sa snažia Cirkev rozdeliť ani žiadne iné nepríjemné udalosti v jej vnútri.
Hanusovci?
Naše spoločenstvo nesie meno hádam najväčšieho kritika (aj katolíckej cirkvi) v histórii nášho národa. Kto čítal knihu Pamäti svedka storočia, ktorá je prepisom, nahrávok rozhovorov s Ladislavom Hanusom vie, že on sám kritizoval mnohých kňazov, laikov, rehoľníkov, cirkevné inštitúcie, či dokonca aj biskupov. Priam až posmešným tónom sa vyjadruje o blahoslavených gréckokatolíckych biskupoch Gojdičovi a Hopkovi. O Spišskej kapitule sa kvôli jej vnútorným intrigám vyslovuje ako o nechutnom mieste a sám bol zdesený, keď počul, že by mal pôsobiť práve tu. Osobne som mal často krát problém prekusnúť jeho priamočiarosť a pri čítaní som zápasil sám so sebou. Nakoniec som však pochopil, že jeho slová sú pamäťami človeka, ktorý sa snažil vyrozprávať všetko čo zažil najpravdivejšie ako len vedel, že sú to slová človeka, ktorý sa pokúsil ponúknuť skutočný, nie iluzórny obraz o spoločnosti, ľuďoch, cirkvi i sebe. A práve za túto pravdovravnosť si Ladislav Hanus zaslúžil môj obdiv. Proti nemu však nikto z nás nevystúpil.
Nikto z nás verejne nezaútočil na Ladislava Hanusa za to, že pred vtedajšími bohoslovcami odkrýval všetku cirkevnú špinu a nikto nevystúpil ani proti tým, ktorí tieto pamäti vydali knižne a tak túto kritiku sprístupnili celému svetu. Ladislava Hanusa nikto neobvinil z porušovania džentlmenského kódexu, vyplakávania sa na verejnosti, z porušenia cirkevných pravidiel, či z použitia nevhodných prostriedkov, práve naopak. O to viac ma prekvapuje, že sa nebojíme haniť arcibiskupa Bezáka za to, že verejne odkrýva pravdu o vari najhoršie spravovanej arcidiecéze na území Slovenska po roku 1989. O to viac ma prekvapuje, že ho verejne karháme za to, že v dnešnej slobodnej spoločnosti povedal pred celým svetom pravdu rovnako, ako to urobil v čase, kedy bola Katolícka cirkev brutálne očierňovaná aj Ladislav Hanus, človek, ktorého meno nesie naše spoločenstvo.
Krčméry, Jukl, Neuwirth, Hanus títo všetci majú v mojich očiach jednu spoločnú charakteristiku. Všetci bojovali za pravdu a odmietli sa jej vzdať aj v tých najťažších skúškach. Dejiny nám aj na základe ich životných príbehov dokázali, že systém, ktorý sa pravdy bojí alebo ju potláča je odsúdený na zánik. Preto ak chceme, aby Cirkev na Slovensku napredovala nehaňme nikoho, kto dychtí po pravde, ale pomáhajme mu ju hľadať. A to nie len na poli filozofie, kultúry či náboženstva, ale aj na miestach, kde jej odkrývanie môže byť náročnejšie, nebezpečnejšie, nepríjemnejšie či bolestnejšie. Len tak totiž môžeme skutočne žiť to, k čomu sme povolaní a Cirkev na Slovensku skutočne posilňovať a hájiť jej dobré meno.
V tomto blogu som sa pokúsil na základe prirodzenosti človeka vysvetliť prečo si myslím, že správanie Róberta Bezáka si zasluhuje skôr podporu ako kritiku. Ďalej som sa pokúsil odpovedať na základné výčitky, ktoré boli voči arcibiskupovi vznesené a ohradil som sa voči tým, ktorí sa na základe tejto kauzy snažia rozdeliť Katolícku cirkev na Slovensku. Na záver som sa snažil poukázať na to, že boj o pravdu je hlavným poslaním všetkých veriacich, obzvlášť členov Spoločenstva Ladislava Hanusa a to aj v prípadoch, keď je tento boj komplikovaný, nepríjemný, či bolestný.
PS: Na pravej ruke s hrdosťou nosím KAN ALUMNI prsteň. Taký istý prsteň právom vlastní aj emeritný trnavský arcibiskup Róbert Bezák. Na tomto prsteni sú vyryté slová VERVM, BONVM, PVLRCHVM- Pravda, Dobro, Krása. Ja môžem s radosťou napísať, že som mal možnosť desať mesiacov učiť sa týmto cnostiam v KAN v Trnave a jedným z najžiarivejších príkladov ich skutočného prežívania bol pre mňa práve otec arcibiskup Róbert Bezák, nami nazývaný jednoducho Páter. Na základe tejto skúsenosti verím, že Róbert Bezák je stále vynikajúcim arcibiskupom a preto verím aj v to, že všetko, čo koná robí na väčšiu slávu Božiu a na slávu Cirkvi.
Michal Čop