Zvonia demokracii do hrobu?

Jednou z horúcich tém na Letnej univerzite na snehu 2011, prvej akcii, na ktorej som sa naživo stretla s KAN, bol prípad pologramotného richňavského starostu a jeho problematickej inaugurácie. V diskusii s ďalšími študentmi sme sa mali vyjadriť, či by výkon volenej funkcie v modernej demokracii mal alebo nemal byť podmienený nejakými podmienkami, napríklad minimálnym vzdelaním.Napriek tomu, že spomínaný prípad bol vďaka jeho medializácii považovaný za dosť škandalózny, neustúpila som ani o piaď zo svojho presvedčenia, stojacom jednou nohou na Periklovi a druhom na Churchillovi, a síce, že demokracia je takmer posvätnou inštitúciou a doterajším vrcholom vývoja bytosti známej ako homo politicus. Že síce zatiaľ nemáme nič lepšie, ale určite by sme nemali ustupovať z tejto horko-ťažko vybojovanej pozície a obmedzovať výkon verejnej moci podmienkami, ktoré jednoznačne nevypovedajú o (ne)kompetentnosti kandidáta pre jeho úrad. Práve to predsa (podľa mňa) odlišuje demokraciu od iných foriem vlády, že je prístupná pre každého. Drvivá väčšina občanov našej republiky demokraciu  chce, preto by sme z nej nemali nikoho vylučovať.

Od tejto diskusie ubehli takmer dva roky, ja som si vyskúšala študentskú politiku, jeden rok v Kolégiu, predčasný pád vlády a následné voľby. V súčasnosti študujem v Českej republike, ktorej politický a verejný život tiež ponúka mnoho podnetov na zamyslenie, a zároveň zobďaleč sledujem radikalizujúcu sa situáciu na Slovensku.

Na základe týchto skúseností a pozorovaní, žiaľ, musím sama sebe vyvrátiť jeden zo svojich najsilnejších argumentov. Zdá sa totiž, že tí, pre ktorých je podľa môjho názoru demokratické zriadenie najväčším víťazstvom a garanciou práv, občania, ju vlastne nechcú.

Ponúkam vám tri konkrétne argumenty:

Po prvé, zažila som fungovanie akademickej samosprávy aj študentskej politiky zvonku aj zvnútra. Po nie celkom pozitívnej skúsenosti na Slovensku som sa v dobrej viere išla minulý týždeň pozrieť na valné zhromaždenie študentskej rady jednej z pražských fakúlt. Ak som na pôde poznačenej pamiatkou Jana Palacha a tradície 17tych novembrov čakala stovky angažovaných študentov, namiesto toho som zažila sklamanie. Z celkového počtu vyše 8000 študentov tejto fakulty sa ich v aule zišlo 50 (slovom: päťdesiat), z toho pätinu tvorili prezentujúci sa kandidáti. Takmer vo všetkých „volebných rečiach“ sa opakovala jedna potreba: študenti o nás nevedia, musíme viac pracovať na našom PR, musíme si získať ich záujem, …

Toto pre mňa nebolo nič nové; táto veta zaznieva ako refrén na každom z parlamentov, senátov, rád či spolkov, ktoré som doteraz mala možnosť zažiť. Evidentne teda takáto forma združovania sa a zastupiteľskej reprezentácie nie je to, čo by oslovovalo široké masy súčasných vysokoškolákov. Ak však pre nich nie je zaujímavá vlastná samospráva, ako budú potom žiadať (a vedieť realizovať) demokraciu v politickej praxi?

Po druhé, znepokojuje ma radikalizujúca sa situácia vo viacerých sférach slovenskej spoločnosti. Mám na mysli pouličné protesty, ktoré sa za posledný rok (v niektorých kalendároch má znamenie gorily) stali dosť populárnymi. Protestujú učitelia, susedia neprispôsobivých občanov, zástancovia neprispôsobivých občanov, obyčajní ľudia, študenti, … Táto záľuba má iste viacero príčin a poukazuje najmä na nefunkčnosť štandardných prostriedkov parlamentnej demokracie (zastupiteľského princípu, nezávislých súdov a úcty k zákonom a ústave (aj) od najvyšších ústavných činiteľov). Sú tu však aj iné zaujímavé faktory. Nátlakové akcie, akými sú protesty, demonštrácie a štrajky, by podľa môjho názoru mali byť krajnými riešeniami v prípade, že štandardné prostriedky rokovania zlyhávajú; resp. by mali tieto rokovania sprevádzať. Stačí si však prečítať napríklad diskusie na facebookovej stránke študentských protestov či zámery podivnej demonštrácie, plánovanej na 17. novembra, pri ktorej si ktosi chce brať späť svoju krajinu. Predstavitelia týchto hnutí, ktorí sa snažia o vyjednávanie a rokovania s predstaviteľmi štátu, sú označovaní za zbabelcov a takmer politických nominantov. Oveľa populárnejšou formou „boja“ je dosť agresívne (zatiaľ našťastie len verbálne) dožadovanie sa svojich ťažko definovateľných požiadaviek; bez použitia vyjednávacích prostriedkov, štandardných v demokratickej krajine.

Po tretie, veľavravným signálom sú výsledky vlaňajších parlamentných volieb na Slovensku, kde SMERu nechýbalo veľa k ústavnej väčšine a aj bez nej pohodlne realizuje svoju politiku, nerušený sladko spiacou opozíciou. Ešte jasnejšie dopadli minulotýždňové krajské voľby v Českej republike. ČSSD a komunisti v nich dosiahli také víťazstvo, z ktorého mnohým behá po chrbte mráz.

Nie je veľmi ťažké vidieť dve príčiny tohto stavu. Prvým je žalostne nízka volebná účasť, ktorá konštantne klesá vlastne už od rozdelenia republík. Nevoliči budú asi namietať, že oni nemajú koho voliť, nechcú sa rozhodovať medzi väčším a menším zlom a pod. Rezignácia a pasivita však nie je dobrou charakteristikou uvedomelého občana a demokrata.

Druhú príčinu je podľa mňa možné čítať v profilácii strán, ktoré sú momentálne také úspešné. Na úkor omeškanej kresťanskej demokracie a čím ďalej, tým ohrozenejšej demokracie občianskej, dlhoročných bášt (československej) demokracie, sa čoraz populárnejšou stáva sociálna demokracia, jej rétori a sľubované istoty. Jej jedinými konkurentmi sú podnikateľské alebo ľudové strany na jedno použitie typu SaS, OĽANO, TOP09, Veci veřejné a pod., ktoré jej však nedokážu vytvoriť dostatočne trvalú a kompetentnú protiváhu.

Málokto už berie do úvahy to, že sľubované istoty sú spravidla naozaj len sľubované a napríklad slovenská čisto ľavicová vláda sa správa pravicovejšie než ktorákoľvek reformná pravicová vláda. Ukazuje to okrem iného na to, že slovenskí (a českí) občania neradi rozmýšľajú sami za seba. Radšej svoje myslenie odovzdajú do rúk nejakej hlasnej istoty, čo by sme mohli považovať za krásny príklad zastupiteľského výkonu moci, keby to bolo prejavom múdrosti, a nie lenivosti a občianskeho nezáujmu.

Popísané príklady poukazujú na to, že demokracia, na akú sme zvyknutí a ktorou tak radi argumentujeme, vychádza z módy. Zdá sa, že nezodpovedá požiadavkám a očakávaniam širokej verejnosti.

Je potom zaujímavé položiť si otázku, čo nás čaká v budúcnosti. Je toto len prechodná kríza, z ktorej sa demokracia uzdraví a vráti sa v plnej sile? Alebo nadišiel čas na nejakú novú formu politického systému?

Na to je sotva 25 rokov po obnovení toho súčasného snáď trochu priskoro. Svedčí teda naša nespokojnosť s demokraciou o tom, že pre Slovensko a Česko nie je vhodným systémom? Alebo ho len realizujú nesprávni ľudia?

Ani ja nemám odpoveď. Pozorujem udalosti okolo seba a snažím sa v nich hľadať ich logiku, resp. nelogickosť. Teraz sa mi však zdá, že svoje pôvodné stanovisko o „nedotknuteľnosti demokracie“ by som dnes veľmi nemala o čo oprieť.