štvrtok 25. októbra 2012

Do Ríma s láskou

Zatiaľ posledný film z dielne Woodyho Allena nesie meno „Do Ríma s láskou“. Aj keď som ho ešte nevidel, jeho názov mi je viac než blízky. Od októbra totiž vo večnom meste  študujem na jednej z rímskych univerzít  a chcel by som sa s Vami (po)deliť o moje doterajšie skúsenosti a príhody.   

Môj prvý blog nie je chladnou analýzou tohto, ešte aj v októbri slnečného mesta. Skôr Vám chcem priblížiť moje postrehy zo života, štúdia i z návštev pamiatok, ktorých je tu v Ríme skutočne veľa. Ale už teraz sa priznám, že v ďalších blogoch určite odbočím (ako študent medzinárodných vzťahov) aj k politike – talianskej, slovenskej i tej globálnej.

Moje zážitky z potuliek, o ktorých chcem písať, nie sú ani tak o tom, kde je najlepšia zmrzlina alebo koľko je vstupné na kupolu Baziliky sv. Petra  (hoci, ak máte záujem, rád poskytnem informácie aj takéhoto charakteru:). Skôr Vám chcem napísať, ako vnímam fakt, že každý deň chodím okolo tých majestátnych sakrálnych či svetských architektonických skvostov. Je to zaujímavý pocit, len tak vystúpiť z metra a ocitnúť sa (aj niekoľkokrát za deň) pred Koloseom, či spraviť niekoľko krokov z inej zastávky a už vidím do okna pracovne Sv. Otca či obdivujem veľkoleposť Lateránskej baziliky. A práve o nej Vám chcem teraz niečo napísať. Nebudem ju rozoberať z pohľadu umeleckého, ale skôr ponúknuť jednu analógiu, ktorú vo ne vyvolala.                                                                                        

Keď som minulý týždeň obdivoval práve Laterán (takmer úplná zhoda s priezviskom pána rektora je čisto náhodná:), uvedomil som si, že každý jeden z nás je architektom svojho života a zároveň aj všetkých vzťahov, ktoré vytvárame. Keď píšem všetkých vzťahov, skutočne tým myslím všetky – od tých najdôvernejších až po tie, ktoré máme s ľuďmi, s ktorými sa už možno nikdy nestretneme, no napriek tomu vytvárame určité spoločenstvo – ako napríklad štát. Som to ja, kto nesie zodpovednosť za to, ako tieto vzťahy vypadajú. Chodia ich iní ľudia „obdivovať“ a snažia sa ich napodobniť? A ak v nich vidím ja, ako architekt, nejaké nedostatky, nemôžem už v tejto chvíli začať s  „rekonštrukciou“ nejakej starej šopy na majestátnu baziliky? Možno to všetko znie ako frázy z nejakej „motivational speech“, ale ja sám vidím okolo seba, že to funguje a rád to ukážem na príkladoch:

Väčšinou tu cestujem metrom. Takým pravým - ako z filmov, spĺňa všetky požiadavky. Je tam veľa cestujúcich a málo miesta, dosť frekventované priestory, ktoré sú napriek tomu málo udržiavané a samozrejme fenomén „čím viac ľudí, tým väčšia anonymita“. A hoci je tu každý vo svojom svete, zažil som momenty, kedy sa tie svety, hoci len na chvíľu, preťali.                                                                    
Bol som svedkom toho, ako sa mladý chalan, s neprítomným pohľadom a slúchatkami v ušiach, sám od seba zdvihol zo svojho miesta a ponúkol ho jednej panej, ktorá mu za to bola veľmi vďačná. Alebo ako otec, na ktorého by som to tiež nepovedal, – bol totiž celý potetovaný a mal minimálne deväťdesiat kilov - pomohol svojej malej dcérke von z metra, upravil jej nohavice, a dal jej takú pusu, že tá malá slečna celá žiarila, zobral ju za ruku a spolu s jej mamou išli do sveta. A nakoniec by som rád prispel svojím príbehom aj ja. 
   
Dnes som bol na mestskom úrade Rím IX vybaviť dokumenty, ktoré potrebujem na vydanie iných dokumentov (po tejto skúsenosti začínam písať voľné pokračovanie Hlavy XXII:). Ten úrad už poznám celkom dobre – v priebehu 11-tich dní som tam bol už tretí raz a dnes som tu zažil pravú taliansku hádku. Všetci, ako sme tam v tej veľkej miestnosti boli, sme len mlčky sledovali dve dámy (pracovníčka úradu a jej klientka), ako si dosť nahlas a verejne vymieňali svoje názory – tak, ako sa na demokraciu patrí , veď aj Taliansko je „res pubblica“, čiže vec verejná. Pani mala asi podobnú skúsenosť s ping-pongom po úradoch ako ja a už asi naozaj potrebovala niečo efektívne vybaviť. V tom čase som tiež stál pri okienku a taktiež mi bolo povedané, že opäť musím ísť na úrad, kde som bol pred pár dňami, po tlačivo, ktoré mi vtedy akosi nebolo treba. Majúc v čerstvej pamäti taliansku „respubblicu“, ktorej som bol svedkom, som si povedal, že nemá zmysel byť na tú „moju  paniu za okienkom“ zlý a keď som jej teda poďakoval za informáciu, poprial pekný deň a usmial sa na ňu, mohol som jasne vidieť, ako jej odľahlo, že nedostala „pochvalu“ ako jej kolegyňa.

Všetky tieto „príbehy“ sa odohrali  v priebehu 4-och hodín  a píšem Vám ich preto, aby sme sa nebáli napĺňať to, čo sme sľúbili pri promóciách a teraz máme na jednom z prstov. A nech to neostane len pri tom, my máme viesť k tým „trom slovám“ aj ostatných.  Keď som v úvode spomínal Woodyho posledný film, tak teraz by som si dovolil doplniť jeho názov - nebolo by to „len“ Do Ríma s láskou, ale Do Ríma s dobrom, pravdou, krásou a láskou... A nakoniec jedno tajomstvo – ono to vôbec nie je o Ríme ;) 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára