„Demokracie rozkvéta, viď s kozmetickou vadou...“ spieva český pesničkár Karel Kryl v jednej zo svojich piesní. Mnoho ľudí má v súčasnosti podobný pocit. Pravdepodobne sa niekde stala chyba. Ale kde? Zdá sa, že hore, medzi politikmi. Ja sa však opovažujem tvrdiť, že chyba sa stala rovnako aj dole, medzi občanmi. Tí totiž v demokratických režimoch vládnu. Alebo už neplatí, že demokracia je vládou ľudu? Výzvou pre kresťanov, v politickej oblasti je preto zabezpečiť vyšší podiel občanov na vládnutí.
Po prečítaní predchádzajúcich riadkov asi aj vám napadlo, že náš problém sa dá vyriešiť pomerne jednoducho: Väčším zapojením ľudí do rozhodovacích procesov. Súhlasím. Zároveň však tvrdím, že tu nemôžeme ukončiť esej a náš problém považovať za vyriešený. Rovnako dôležité, ako toto zistenie je zistiť aj to, akým spôsobom by sa navrátenie moci ľudu malo uskutočniť. Domnievam sa totiž, že táto oblasť v sebe skrýva viacero problémov a preto je potrebné sa im rozsiahlejšie venovať.
Ako najjednoduchšie riešenie vrátenia moci ľudu sa ponúka možnosť uzákoniť povinnosť voliť všetko, čo sa len zvoliť dá, spoločne si napísať ústavu a dať ľuďom možnosť predkladať zákony. A to všetko dokonca prostredníctvom internetu. Podobné iniciatívy sú v dnešnej dobe veľmi populárne a uchyľujú sa k nim dokonca i donedávna seriózne vyzerajúci politici. No nie je toto ričenie príliš utopické? Či v horšom prípade populistické? Treba si totiž uvedomiť, že uvalenie takýchto povinností na občanov by znamenalo uvalenie neprimeranej záťaže na ich plecia. Ak sa na to pozrieme z blízka zistíme, že v budúcnosti by musel každý z nás rozhodovať o prijatí rozsiahlych dokumentov, z ktorých mnohé majú niekoľko tisíc strán, a sú úzko špecializované. Ja osobne by som sa nikdy nechcel dostať do situácie, že by som po tom, ako prídem po ôsmych hodinách z práce musel namiesto venovania sa rodine študovať mnohostranové dokumenty, trebárs o nových mechanizmoch riadenia jadrových elektrárni, a neskôr pomocou môjho úplne nekompetentného hlasovania preberať na seba zodpovednosť za budúcnosť jadrovej energetiky. Rovnako nechcem voliť sudcov, prokurátorov, predsedov úradov, či dokonca riaditeľov štátnych podnikov. Nemyslím si, totiž, že predvolebná kampaň je prostriedkom, ktorý dokáže vybrať najvhodnejšieho kandidáta, nemyslím si, že väčšina dokáže stále učiniť najlepšie rozhodnutie a rovnako si nemyslím, že sudcovia, prokurátori, či štátni úradníci by pracovali lepšie, ak by boli volení. Práve naopak, predpokladám, že by tak boli nútení robiť najmä to, čo by im prinieslo úspech vo voľbách.
Riešenie je teda zložitejšie. Našou úlohou totiž nie je nájsť väčšinu, alebo priemer vôle ľudu. Našou úlohou je nájsť spôsob, ako činiť také rozhodnutia, ktoré by nikoho nepoškodzovali, neznižovali slobodu jednotlivcov a zároveň by znamenali čo najlepšie rozhodnutie v prospech spoločného dobra. Len tak sa totiž neodkloníme od cesty slobody a demokracie, ktorú si naša spoločnosť vybojovala v zimných mesiacoch na prelome rokov 1989/90 a ktorú buduje doteraz.
Ako sa však k takému riešeniu dopracovať? Prvý, kto ucelene sformuloval odpoveď na túto otázku bol podľa mojich zistení Ambrogio Damiano Achille Ratti, známy skôr ako pápež Pius XI. Ten vo svojej encyklike Quadragesimo Anno okrem iného formuluje aj koncept subsidiarity. Píše: „Ak je nepovolené odobrať jednotlivcom to, čo môžu vykonávať vlastnými silami a vlastným úsilím, a prideliť to spoločenstvu, tak je nespravodlivé preniesť na väčšiu a vyššiu spoločnosť to, čo môžu vykonávať menšie a nižšie spoločenstvá“ Aj pápežovo tvrdenie teda môže vyviesť z omylu tých, ktorí by chceli dať všetko do rúk všetkých. Z uvedeného citátu ďalej vyplýva, že moc na to, aby nebola zneužívaná musí byť rozptýlená. Nemá sa však ocitnúť v rukách jednotlivcov, ale musí byť najmä v rukách malých spoločenstiev. Ak si tie vedia spravovať svoje problémy sami, štát by sa do týchto záležitostí nemal miešať. Tento vzorec by však mal platiť aj opačným smerom. Ako hovorí Konferencia biskupov Slovenska: „Subsidiarita má dva rozmery: menšiemu, nižšiemu spoločenstvu sa nemá zhora odobrať kompetencia, pokiaľ ju dokáže zvládnuť. V prípade, že daný problém nedokáže vyriešiť, väčšie či vyššie spoločenstvo mu má podať pomocnú ruku.“ V politickej oblasti to znamená, že štát, teda politici, budú podporovať vznik a pôsobenie rôznych občianskych spoločenstiev. Navyše budú týmto spoločenstvám pomáhať presadzovať ich požiadavky a budú ich prizývať do diskusie v otázkach, ktoré sa ich týkajú.
Skúsme si to teda predstaviť v praxi. Môj sused je hlboko sociálne cítiaci človek a preto sa rozhodne stať členom organizácie, ktorá sa stará o zaostalé rómske komunity. Okrem toho, že v rámci tohto spoločenstva pracuje s týmito komunitami, zúčastňuje sa aj konferencií k danej problematike, dokonca podobné podujatia organizuje a sám študuje rôzne materiály, ktoré mu pri práci pomáhajú. Štát na základe princípu subsidiarity fungovanie tejto organizácie podporuje. Neostáva však len pri tom. V prípade, že vláda vidí, že je potrebné riešiť rómsku problematiku na celoštátnej úrovni, prizve spoločenstvo môjho suseda, aby sa spoločne s ďalšími organizáciami, ktoré sa venujú danej problematike, ale aj štátnymi orgánmi pomáhalo pri príprave novej legislatívy. Môj sused tak získava možnosť spolupodieľať sa na vládnutí v oblasti na ktorú je odborníkom a na ktorej správnom riešení mu záleží. Z takéhoto postupu však profituje aj spoločnosť omnoho viac, ako keby bola do riešenia rómskej problematiky zahrnutá široká verejnosť. Legislatívu totiž v tomto prípade formujú osoby, ktoré nie sú poznačené predsudkami, riešenie danej problematiky ich zaujíma a taktiež majú v danej oblasti potrebné vedomosti. Zároveň sa nepotrebujú nikomu zalíškať, a dbajú o to, aby sa problematika vyriešila čo najlepšie pre všetky strany.
Princíp subsidiarity nám tak umožňuje rozptyl moci a zároveň sa vyrovnáva s problémom neadresnosti, ktorým trpela úvaha, ktorá demokraciu chápala ako vládu všetkých nad všetkým. Uplatňovanie princípu subsidiarity však navyše zabezpečuje aj užšie spojenie medzi politikmi a bežnými občanmi. Politika tak už nie je len niečo, čo sa odohráva tam hore, akoby na nebesiach, na čo obyčajný ľudia nemajú dosah, ale predovšetkým plní požiadavky občanov. Stáva sa teda skutočnou vládou ľudu. Taktiež tu odpadáva problém neodbornosti. Debaty, ktoré sa v týchto spoločenstvách odohrávajú sú totiž často krát vedené množstvom členov, ktorí sa o danú problematiku odborne zaujímajú. V diskusii sa navyše požiadavky spoločenstva zbavujú zbytočných záťaží a na politickú scénu sa dostávajú čo najlepšie naformulované a odborne prediskutované.
Problém uplatňovania konceptu subsidiarity v politike však nastáva ak v štáte neexistujú spoločenstvá, ktoré by štát musel brať na zreteľ, poprípade mohol prizvať do debaty. Samotným politikom takáto situácia zas až tak nemusí prekážať. Nie sú totiž vystavení občianskej kontrole a nemusia hájiť záujmy menej zaujímavých, či málo početných skupín obyvateľstva. Demokracia sa však v takýchto prípadoch mení na tyraniu väčšiny, či priemeru, alebo na oligarchiu.
Úlohou zodpovedných občanov je preto vytvárať malé spoločenstvá, ktoré môžu v konečnom dôsledku zmeniť tvár našej demokracie. Samozrejme kresťania nie sú výnimkou. Aj nám by malo záležať na tom, aby sme v našej vlasti vytvorili fungujúci politický systém. Obzvlášť ak sa jedná o systém demokratický, ktorý sa v dnešnej dobe javí, ako najlepší na realizáciu nie len súkromného, ale aj spoločného dobra. Aj nám by malo záležať na tom, aby sme v politike, a teda aj v spoločnosti mali svoje slovo, aby naše záujmy niekto zastupoval a aby sme boli vnímaní ako rešpektovaní partneri. Rovnako by nám malo záležať na tom, aby mal takéto práva každý občan nášho štátu.
Spoločnou víziou všetkých občanov Slovenska by teda malo byť väčšie zapojenie ľudí do politického rozhodovania pomocou princípu subsidiarity. Jeho uplatnenie totiž zabezpečuje rozptyl moci, rozumnú mieru medzi zapojením občanov do politiky a koncentráciou politickej moci. Zároveň umožňuje zachovanie slobody jednotlivca, vysporadúva sa s problémami neodbornosti a neadresnosti. Uplatnenie princípu subsidiarity teda vedie spoločnosť k jej pravému cieľu, teda k spoločnému dobru.
Moju prácu som začínal slovami Karla Kryla. Zakončiť by som ju však chcel slovami Františka Mikloška, ktorými sa on sám na jednej besede snažil vysvetliť ako je možné, že v marci 1988 prišlo na sviečkovú manifestáciu tak veľa ľudí. Snáď jeho slová aspoň obmäkčia odporcov mojej tézy. Takže František Mikloško vtedy povedal: „Tie tisícky ľudí na námestí, to neprišlo len tak, to bola dlhoročná práca v malých spoločenstvách.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára